ZVOLEN. Meno Ladislava Čierneho si hokejoví fanúšikovia budú už navždy spájať s najväčším úspechom slovenského hokeja. Titulom majstrov sveta z roku 2002 zo švédskeho Göteborgu.
Obranca s neskutočnou delovkou od modrej čiary, s neodmysliteľným číslom 74 má za sebou nádhernú hokejovú kariéru.
V súčasnosti 44-ročný Zvolenčan bol prvým slovenským kapitánom v ruskej lige, má aj bronz z MS v Helsinkách 2003 a titul slovenského šampióna s materským klubom HKM Zvolen zo sezóny 2012/2013.
Bývalý mestský poslanec, v súčasnosti súkromný podnikateľ, si ochotne spravil čas na naše stretnutie. Pri rannej káve sme prebrali jeho bohatú a úspešnú hokejovú kariéru. Nech sa páči.
V úvode sa vrátim na začiatok vašej kariéry. Začínali ste doma vo Zvolene v premiérovom ročníku extraligy v sezóne 1993/1994. Pravda, vtedy sa Zvolenu nedarilo a vypadol z ligy. Vy ste šli na 2 roky do Slovana Bratislava. Ako si spomínate na toto obdobie?
Winter Classic zavíta aj na zvolenské námestie, aktéri predstavia špeciálne dresy Čítajte – V tom čase som sa začal hokejovo len rozbiehať. Pomaly prichádzali nejaké ponuky. Po vypadnutí Zvolena prišli ponuky z Trenčína, Košíc a zo Slovana. Stretol som sa s nebohým Dušanom Pašekom, ktorý mi dal najlepšiu ponuku, prijal som ju a bol som v Slovane. V tom čase som mal 20 rokov. Je pravda, že som mal ísť na vojnu, ale vybavili mi to a dva roky som vydržal v Slovane. Bola to pre mňa veľká vec ako pre mladého a neskúseného hráča. A boli väčšie kluby v tom čase ako Zvolen. Taká ponuka sa jednoducho neodmieta. Zo Slovana som šiel na vojnu do Žiliny, tam som hral pol roka v prvej lige. Potom mi to vo Zvolene vybavili, aby som šiel na vojenčinu do Slovenskej Ľupče a to som už opäť hral za Zvolen.
Po dvoch rokoch pôsobenia v Slovane, krátkej anabáze v Žiline, ste sa vrátili domov a boli ste ťahúňom zvolenskej obrany. Pred majstrovskou sezónou ste však prestúpili do Českých Budějovíc. Nemrzí vás s odstupom času, že ste so Zvolenom nezískali majstrovský titul?
– Keby som bol vedel... (smiech). Ale ťažko povedať, či by som ostal. České Budějovice boli pre mňa ďalšia výzva. Kontrakt bol takisto neporovnateľný so slovenskými klubmi. Chcel som vyskúšať, či sa dokážem uplatniť v zahraničí. Vo Zvolene bolo akurát dvoj- alebo trojročné obdobie, kedy sme mali káder nabitý skvelými menami, Dušan Mráz priviedol naozaj výborných hráčov.
Počas dvoch sezón v Č. Budějoviciach ste tiež patrili k ťahúňom tímu, do play-off ste však nepostúpili. Aká bola vtedy partia v tomto tradičnom českom hokejovom meste? A v čom bola v tom čase iná česká liga od slovenskej?
– Na play-off sme vtedy mužstvo nemali. V tomto českom tíme som hrával aj s ďalšími Slovákmi – Petrom Bartošom a Stanom Jasečkom. Bolo to veľmi dobré obdobie. Česká liga bola v tom čase istotne na vyššej úrovni ako naša. Hrávali tam vtedy skvelí hráči. Bola to ťažká súťaž, prvých osem mužstiev bolo na úrovni.
Ak to mám brať zo svojho hľadiska, v Čechách som určite kvalitatívne vyrástol. Bol to úplne iný hokej. Mal som ešte zmluvu na ďalší rok, ale po tom, ako sme vyhrali titul majstrov sveta v Göteborgu, som dostal ponuku ísť do Togliatti.
Darilo sa vám aj v Rusku, dokonca ste boli kapitánom Lada Togliatti. Viacerí hokejisti vraveli, že v tom období to bolo v Rusku ťažké...
– Viacerí možno nevedia, ale bol som vôbec prvým Slovákom, ktorý bol kapitán v ruskej lige. No, doteraz sa tomu čudujem. Mali sme veľmi prís-neho trénera. Volal sa Peter Iljič Vorobjev. Bol to zarytý komunistický tréner, bolo to strašné niečo. Nejako si ma však obľúbil a dostal som od neho dôveru. Mne sa v Togliatti hralo veľmi dobre, mal som dobrých spoluhráčov, hokej bol na úrovni. No na život to bolo veruže ťažké.
Bol obrovský rozdiel medzi obyčajnými ľuďmi, ktorí boli chudobnejší, a bohatými ľuďmi. Stredná vrstva tam vôbec neexistovala. Avšak v klube sa zarábali veľmi dobré peniaze. V meste ako takom ale prevládala chudoba. Všade sa cestovalo lietadlom, keď sme hrali v Chabarovsku, bol to 9-hodinový let.
V pondelok sme prišli tam, odohrali zápas, na druhý deň sme leteli do Moskvy, opäť 9 hodín. Keď sme pristáli, som ani nevedel, aký je deň. Človek bol stále v jednom kole, tréning – zápas – tréning – zápas, 3-dňový trip a opäť ten istý kolotoč. Nebolo to vôbec ľahké.
Boli ste tam s rodinou alebo bez nej?
– Rodina prišla na mesiac a videl som ju štyrikrát. Vtedy tam fungovali bázy. Pred zápasom a po zápase nás zatvárali na bázu. Niekedy aj dva dni pred zápasom. Keď sa dalo, prišli aj tréning pozrieť, ale bolo to ťažké.
Keďže ste spomínali, že ste mali prísneho trénera, tak komunikácia prebiehala zrejme iba v ruštine.... Nerobila vám problémy?
– Učil som sa ruštinu aj na škole, tak približne po mesiaci som už aj s chalanmi v pohode komunikoval po rusky.
Boli ste v tom čase v Togliatti jediný legionár?
– Zo začiatku tam so mnou hrával český spoluhráč Radek Bělohlav, s ktorým som hrával aj v Budějoviciach, ale ten to po pol roku zabalil. Potom som tam ostal chvíľu sám, neskôr prišli traja Kanaďania, ale zo Slovákov tam nebol nikto.
Majstrovský titul so Zvolenom sa vám napokon podarilo získať na sklonku kariéry v sezóne 2012/2013. Aké to boli pocity?
– To bolo tiež zaujímavé. V roku 2011 som ukončil kariéru a hokeju som sa nevenoval. A práve počas tejto, ako sa ukázalo neskôr, majstrovskej sezóny sa Zvolenu darilo. Avšak v jednom období sa im zranilo veľa obrancov. Začali mi volať Mišo Chovan, Andrej Podkonický, či nejdem skúsiť ešte hrať. Ja im vravím, či sa zbláznili, že rok a pol som nebol na ľade (smiech). Dal som sa prehovoriť, začal som trénovať. Pamätám si, že v piatok som nastúpil s tímom na tréning. Tréner Mikula mi vraví, aby som išiel hrať. Ja mu vravím, že nejdem. A ďalší piatok som už predsa len hral ligový zápas proti Nitre. Vtedy sa mi zadarilo streliť aj dva góly hneď v prvom zápase po rok a pol trvajúcej pauze.
