Slovenská ľudová pieseň je ako studnička, priezračná a svieža, je vždy pripravená pohladiť unavenú dušu, utrieť slzu z oka a potešiť. Dodať človeku silu a pomôcť kráčať životom ďalej. Pieseň, tá sprevádzala aj Antona Bendíka (87) z Hrušova a keď sa k nej neskôr pridala aj malá harmonika, stala sa z nich nerozlučná dvojica na celý život, taká je pieseň...
Keď sa Anton Bendík narodil, vtedy ešte nikto ani len netušil, že bude žať slávu na pódiách, ľudia ho budú spoznávať na každom kroku a stane sa ikonou mnohých folklórnych festivalov na Slovensku.
Keď mal štyri roky, utrpel ťažkú popáleninu chrbta a lekári vtedy predpovedali jeho koniec, no malý chlapček zabojoval a z úrazu sa napriek všetkým prognózam vypovedaných lekármi zotavil.
Ján Berky Mrenica má v rodnej Očovej pamätník Čítajte Nástrahám však stále nebol koniec. Ako šesťročnému mu prechladla noha a s následkami prechladnutia bojoval takmer celý život. A tu niekde je začiatok jeho záujmu o hru na harmoniku.
„Otec mi vtedy kúpil harmoniku, aby som sa zabával a potešil, aj on hrával, ale mne to bolo málo, čo mi ukazoval. Tak keď ma mama naučila pesničku, sám som si hľadal na harmonike, skladal som si a noty ani nepoznám.“
Hoci už Anton Bendík nehráva na tej pôvodnej harmonike, jednoradovke ostal verný.
