ZVOLEN/HROCHOŤ. Vzťah k prírode, ale i k folklóru, získal Milan Križo vo svojom rodisku, v rázovitej podpolianskej dedine Hrochoť, kde sa narodil 10. augusta 1928.
Lesníctvo vyštudoval na Vysokej škole zemědělskej v Brne, kde zostal prednášať a kde sa ako botanik vypracoval na popredného odborníka na peľové zrnká.
Po dvadsiatich rokoch sa vrátil do rodného kraja – na Lesnícku fakultu Vysokej školy lesníckej a drevárskej (dnes Technická univerzita) vo Zvolene, kde viedol Katedru lesného prostredia a kde v roku 1991 založil Katedru fytológie, ktorú viedol až do odchodu do dôchodku.
V rokoch 1998 – 2003 prednášal na Fakulte prírodných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Prostredníctvom rozhlasu podával informácie o peľovej situácii na Slovensku, čím pomáhal ľudom trpiacim alergiou.
Návrat do detských liet
„Pred vyše 90 rokmi otca ako mladého ženatého četníka odvelili do Hrochote,“ načrel do spomienok profesor Križo.
„O Hrochoti sa vtedy hovorilo, že leží Pánu Bohu za chrbtom, no ja som nevnímal tunajší život ako zaostalý. Dojímala ma aj tá bieda, ktorá sa podľa mňa hádam najviac prejavovala v našom kúte dediny: Pod lipím a Poľa Račkov. Aj v nej som objavil záblesky dojatia nad samozrejmosťou žitia a účelovosťou každého konania Hrochoťanov, vyvierajúcich z nepísaných tradícií.“
Kraj vpísaný do srdca
S Hrochoťou súvisí Hrochotská dolina, v ktorej riečka Hučava, prameniaca v hĺbke pradávnej sopky Poľany, tvorí hranicu chotára so susednou nemenej rázovitou Očovou.
Tento malebný kraj, v čase jeho detstva ešte nezasiahnutý modernou civilizáciou, sa mu nemohol nevpísať do srdca a do duše. „Kým obyvatelia južného či juhozápadného Podpoľania môžu Poľanu dennodenne obdivovať, nám – Hrochoťanom – sa Poľana schováva za bližšie kopce,“ pokračuje v spomienkach Milan Križo.
„Podobne je to aj s Hrochotskou dolinou. Ako deti sme sa síce chodili kúpať do chladných vôd Hučavy a šantili sme na jej brehoch, ale celá dolina – a to nehovoriac o Poľane – sa nám strácala v diaľavách a verili sme pesničke, že dolina je rozvlečená a nedá sa prejsť ani do večera,“ hovorí.
Kým sa kosili lúky v hrochotskom chotári, mohli kosci a hrabačky zazrieť Poľanu len z lúk na Majerovej, aj to len v podobe nejasnej siluety v diaľke: „Moja túžba dozvedieť sa o Poľane čo najviac sa naplnila až po návrate z Brna do Zvolena.
Poľana a jej okolie majú v dôsledku pestrej geologickej stavby aj pestré rastlinstvo a tak bola naším blízkym a jedinečným zdrojom nových floristických poznatkov. Stávalo sa, že som cez obedňajšiu prestávku na Zadnej Poľane vytiahol z ruksaku malú fujarku a s radosťou som zanôtil: Keť som na Poľane, ako bi bou doma...“
„Botanický sexuológ“
Chcel študovať etnografiu. „Záujem o národopis sa na základe dostupných prameňov premietol mne, gymnaziálnemu terciánovi, do viac-menej idealistickej koncepcie Národopisného pohľadu na Hrochoť,“ vysvetľuje.
Zo štúdia etnografie nakoniec zišlo, ale zato mohol naplno rozvinúť záujem o prírodu. S kamarátmi odišiel študovať lesníctvo do Brna. „Mal som skreslenú predstavu o Brne ako o meste priemyselnom s pochmúrnym prostredím a smogom. O to krajšie bolo zistenie o jeho bohatom folklórnom živote a o prekrásnej prírode v okolí. Napriek tomu som nemohol ani len pomyslieť, že by som v Brne zostal po absolvovaní lesníckej fakulty. Ale zhodou okolností som sa stal pedagógom na mojej alma mater.“
Tu obhájil vedeckú hodnosť kandidáta vied, habilitoval sa a bol ňou poctený vzácnym titulom Dr. h. c. „Vraj za zásluhy – okrem iného – aj o upevnenie česko-slovenských vzťahov,“ dodal.
Stal sa „botanickým sexuológom“... „No, tento epiteton ornans sa premietol do môjho odborného smerovania po tom, ako som sa začal zaujímať o peľové zrná,“ vysvetľuje s úsmevom.
„Tieto fantastické miniatúrne útvary ma zaujali nielen mnohotvárnosťou a krásou, ale aj mnohorakou účasťou v prírodných a iných procesoch. Peľové zrná sú známe vo včelárstve ako dôležité krmivo včiel, v medicíne ako alergény, v štúdiu poľadového vývoja lesov, ba i v kriminalistike, ale najdôležitejšie sú produkciou samčích pohlavných buniek, ktoré sa tvoria u rastlín podobne ako u zvierat i u človeka, no a štúdiu pohlavných orgánov sa venuje sexuológia.“
Zmysel pre humor mu zostal
S touto špecializáciou súvisí aj úsmevná príhoda. „Moja diplomantka, s ktorou sme sa vybrali do terénu na zber materiálu pre diplomovú prácu, napísala do cestovného účtu prazvláštne zdôvodnenie: štúdium samčích pohlavných orgánov s docentom Križom.
O tom, že išlo o orgány osiky, nemohol mať vedomosti ani dekan fakulty, ktorý si ma predvolal s otázkou, čože som to stváral s diplomantkou, a to ešte na štátne útraty.“
Brnianska Poľana
Zatiaľ čo sa mu stala botanika profesiou, všeobecne známym sa stal Milan Križo predovšetkým ako folklorista, spevák ľudových piesní. „Brno žilo bohatým folklórnym životom. Po vojnových rokoch sa ľudia radovali zo slobody a dávali to najavo nielen obnovou zničeného mesta, ale aj súdržnosťou,“ spomína na začiatky bohatej speváckej kariéry.
„Do Brna prišli študovať alebo pracovať ľudia z dedín a mestečiek a priniesli si so sebou lásku k ľudovej piesni. Každú nedeľu sa schádzali v krúžkoch. Do ich činnosti sa zapájali aj Slováci, ktorí iniciovali vznik súboru slovenských ľudových piesní a tancov s názvom Poľana,“ približuje.
„Nie je podstatné, že som bol jedným z iniciátorov a členom vedenia súboru s honosnou funkciou umeleckého vedúceho a choreografa. Dôležité je, že zásluhou generácií obetavých členov, ale aj priaznivcov, Slovákov aj Moravanov, pôsobí brnianska Poľana bez prestávky 69 rokov,“ pokračuje s hrdosťou.
Hrisko z Očovej
V Brne spieval najmä s BROLN-om (Brněnským rozhlasovým orchestrem lidových nástrojů). Potešil sa, keď do súboru prišiel starý kamarát, cimbalista Ján Gašpar – Hrisko z Očovej. „Jeho úpravy podpolianskych ľudových piesní pre orchester a pre mňa boli kladne hodnotené.“
Po príchode do Zvolena spolupracoval s bratislavským OĽUN-om (Orchestrom ľudových nástrojov), kde preňho upravovali piesne muzikantskí majstri Svetozár Stračina, Štefan Molota a Ondrej Demo. Z bohatstva melódií má Milan Križo najradšej baladické piesne za sprievodu fujary.
„V nich sa dá podľa mňa najlepšie vyjadriť či umocniť spevom to, čo neznámi ľudoví umelci do nich vložili: radosť, ale vari častejšie smútok, bôľ, lebo vznikali v dobe, keď sa ľudu nežilo ľahko. Pokiaľ ide o podpolianske piesne, uprednostňujem starosvetské v podaní fantastického mnohogeneračného muzikantského klanu hrochotských Paľáčovcov.“
Zvolenská Poľana
Po dvoch desaťročiach sa profesor Milan Križo vrátil do rodného kraja, pod Poľanu, na Vysokú školu lesnícku a drevársku vo Zvolene. Aj tu fungoval vysokoškolský súbor s rovnakým názvom ako v Brne – Poľana.
„Po sľubných začiatkoch mal dosť dlhú prestávku, ale s pôvodnými členmi sa nám podarilo nielen obnoviť činnosť súboru, ale i zvýšiť jeho umeleckú kvalitu a získať podporu vedenia školy.
Poľana si získala rešpekt a ministerstvo školstva a vedenie zväzu mládeže poverilo VŠLD organizovaním Medzinárodného festivalu vysokoškolských folklórnych súborov Akademický Zvolen. Od tej doby súbor pracuje na veľmi dobrej umeleckej úrovni a zúčastňuje sa mnohých domácich i zahraničných festivalov.“
Láska k ľudovej piesni neopúšťa Milana Križa ani v deväťdesiatke. Pokiaľ mu to zdravie dovolí, nechýba na podujatiach, kde to dýcha a vonia folklórom a najmä ľudovou pesničkou a vzácnymi radami vrchovatou mierou naďalej prispieva k tomu, aby toto vzácne dedičstvo nezapadlo prachom zabudnutia, ale aby ďalej prekvitalo.
Autor: Jozef Sliacky
