Narodil sa v Očovej, ale láska k tancu ho zaviala do hlavného mesta Slovenska, kde strávil pätnásť rokov života. V súčasnosti je riaditeľom Remeselného dvora v Očovej. Šéfuje aj folkloristom z miestneho súboru Očovan.
Len pred pár dňami sa vrátil z ďalekého Taiwanu, kde si na polroka zapožičali aj očovské kroje, ktoré budú prezentovať hneď na troch výstavách. Na Taiwane prednášal o fujarách či o zachovávaní tradícií.
Toto a omnoho viac o sebe a svojej práci prezradil Pavel Holík.
Prečo ste sa vrátili z Bratislavy do Očovej?
Narodil som sa tu a prežil časť svojho života. Po ukončení gymnázia som šiel do hlavného mesta študovať ekonomiku. Prím hrala pre mňa najmä Lúčnica a tanec.
Po škole som sa stal oficiálne občanom Bratislavy. Mal som tam prácu aj bývanie. Cítil som však, že ma to ťahá domov. Do Očovej. Preto som sa vrátil a som tu už 20 rokov. Na úradoch sa často čudovali, že z veľkomesta idem späť na dedinu, že je to skôr výnimočné.
O akom povolaní ste ako dieťa snívali?
Dlho ma zaujímala história. V čase puberty ma zasa fascinovali dobrodružné knihy, v neskoršom veku už aj vážnejšia literatúra. Počas štúdia na vysokej škole ma zasa brala slovenčina a literatúra, ale, popravde, vyhranený názor na to, čo chcem v živote robiť, som nemal.
