ZVOLEN. Pochádza z Turca, ale viac ako 14 rokov žije vo Zvolene. Vyštudovala strojársku priemyslovku, nadstavbu má z ekonomiky a napriek tomu dnes šije ľanové odevy.
Osud ju zaviedol k tomu, čo ju v živote najviac tešilo. Ako sama hovorí, v živote treba ísť za svojím snom a nenechať sa ovplyvňovať okolím. Aj vďaka tejto myšlienke dnes robí Michaela Konečná to, čo ju baví. A zároveň aj živí.
Ako ste prišli k nápadu šiť ľanové odevy?
Šila som odmalička. Najprv pre seba, potom pre dcéry, ale intenzívne tvorím desať rokov. Zaujali ma hlavne folklórne motívy, výroba tradičnými technikami, niečo také, čo by sa dalo nosiť bežne.
Kto vás inšpiroval?
Inšpirácie som hľadala u mojej tety a krstnej mamy, ktoré boli krajčírkami a v súčasnosti aj vďaka nim robím to, čo ma baví. Šijem. Som prevažne samouk. Najprv som začala šiť popri práci. Chodila som po trhoch, kde som svoje produkty prezentovala. Teraz sa venujem naplno už len tomuto.
Na aké trhy? Kde vás môžeme vidieť najčastejšie?
Navštevujem najmä tie remeselné či historické. Chodím aj na folklórne slávnosti alebo do skanzenov. Snažím sa chodiť čo najviac. Od juhu Slovenska až po Levoču a od jari do zimy.
Čo všetko máte v ponuke?
Väčšinou sa zameriavam na výrobu ženských odevov. Šaty, ľanové haleny, šaty a sukničky kombinované modrotlačou. Pre deti nejaké šatočky, pre mužov pánske haleny. Mám pár vidieckych vankúšov aj obrusy. Pribrali sme do ponuky aj folklórne šperky, ktoré vyrába moja kamoška.
Šijete len doma, nemáte vlastnú dielňu. Ako to všetko zvládate sama?
Snažím sa, aby toho doma nebolo tak veľa. Mám len toľko látky, koľko potrebujem. Mám dodávateľa, ktorý mi látky prinesie promptne, takže nemusím mať veľké zásoby. Aj tak má človek len dve ruky. Šijem všetko sama, pretože som zatiaľ nenatrafila na človeka, pre ktorého by bola vzájomná spolupráca efektívna. Pre neho a rovnako aj pre mňa.
Čo je to technika modrotlače?
Sukničky či šatočky s modrotlačou sú ručne vyrábané a farbené indigom. Aj sa perú ručne. Najprv som s modrotlačou začala vyrábať zopár kúskov. Mám ju od pána z Párnice a je dosť problematické sa k nej dostať.
Kde hľadáte nápady, ako oživiť svoju tvorbu?
Záujem o kroje zažíva veľkú renesanciu, hovorí Jana Kucbeľová, autorka knihy Odetí do krásy Čítajte
Človeka to občas len tak napadne. Sú však obdobia, ako cez leto či pred Vianocami, keď nemám čas sa venovať novým nápadom, ale šijem to, o čo je záujem. Keď je času viac, môžem byť tvorivejšia.
Vídate ľudí oblečených vo vašich odevoch? Vracajú sa k vám zákazníci?
Nedávno bola u mňa jedna pani, ktorá už má odo mňa blúzku a teraz si prišla kúpiť šaty a objednala si aj sukienku z modrotlače.
Ako si vás zákazníci nájdu?
Mám síce webovú stránku, ale považujem ju len za informatívnu. Ľudí na nej skôr upozorňujem na kalendár podujatí, na ktorých budem. Pre mňa je dôležitý osobný kontakt.
Prečo?
Na internete si môžete nájsť hocičo, ale v skutočnosti vám to nemusí sadnúť. Osobný kontakt je celkom o niečom inom. Ide aj o výmenu energie. Napríklad prišla za mnou pani, ktorá si už raz odo mňa kúpila blúzku a teraz hľadala dlhú sukňu. Prešla si celý jarmok a vrátila sa ku mne so slovami, že aj tak chce sukňu nakoniec len odo mňa. Náhodou som mala jednu, ktorú som dlhšie nevyložila. Čakala asi na ňu a perfektne jej sadla. S niektorými ľuďmi si hneď rozumiete, iní sa len pristavia, pozrú si vašu prácu, ktorá sa im aj páči, ale nič si nekúpia. Celé je to o výmene energií. Každý by mal načúvať sám sebe a nakoniec sa nasmeruje k tomu, čo má v živote robiť.
