ZVOLEN/LIESKOVEC. V krásnom areáli Hájik už 12 rokov funguje Lieskovský tenisový klub. Šéftrénerom je Dávid Tužinský, ktorý vychováva viaceré tenisové talenty.
Tužinský skončil s aktívnou kariérou už dávno, odvtedy sa venuje výchove mladých. Medzi jeho zverencov patrí aktuálny slovenský tenisový junior roka Martin Fekiač, či talentovaný Norbert Marošík.

Od malička ste športoval. Venovali ste tenisu, hokeju a volejbalu...
– Začínal som s tenisom. Ako druhák na základnej škole som začal hrávať popri tenise aj hokej. K volejbalu som sa dal o dosť neskôr, až keď som skončil s vrcholovým tenisom. Mal som 17 rokov, pol roka som pôsobil v doraste Zvolena a potom som už hrával za mužov.
Tomu sa povie všešportový talent. Kto vás viedol k športu?
– Od malička ma k športu viedli rodičia. Mama bola veľmi dobrá tenistka a otec bol tiež športovec. Iné som nepoznal. Vkuse som bol na tenise alebo na hokeji. Za panelákom sme stále hrávali futbal a hokejbal. Dokonca som chodil ešte aj na basketbal, vybral som si to ako doplnkový šport. V mojej ére to však nebolo ako je to teraz, že príde rodič a spýta sa či jeho dieťa môže chodiť na tréningy. Všetko sme si museli vybojovať. Prešiel som náborom, na ováli na 5. ZŠ nás prišlo 100 a robili sme testy. Na základe testov, cez ktoré som prešiel, ma vybrali do basketbalovej triedy. Cez testy som prešiel aj v hokeji a v tenise.
V mladších vekových kategóriách ste patrili do slovenskej desiatky najlepších hráčov. Prečo ste skončili s tenisom?
– Poviem to otvorene. Šlo o financie. Nemal som na to, aby som mohol chodiť po svetových turnajoch. Slovenské turnaje vás neuživia, nemal som za čo vycestovať. Otec bol učiteľ na základnej škole. Mama robila na pošte a prepustili ju. Mohol som za poplatok trénovať na kurtoch vo Zvolene, aj keď je jedna pravda, že tu vo Zvolene nebolo s kým. V 16 rokoch som hrával proti dvom rekreantom. Konkurencia nebola žiadna. Potom sa to sprivatizovalo a už za kurty bolo treba platiť. Nik nebral ohľad na to, že som nejaký desiaty hráč na Slovensku v mužoch a pritom som bol vekom ešte junior. Bolo to o peniazoch a zas až taký super talent som nebol, že by som prerazil na zahraničnom turnaji. Do 16 rokov som v zahraničí ani nehral. Pár turnajov som skúsil, ale musel som aj z niečoho žiť a tak som sa dal na trénerskú dráhu. Boli chalani, ktorých som zdolával a dotiahli to na 300. miesto v ATP. Mali financie, chodili po turnajoch. Ich vrchol prišiel keď mali okolo 27 rokov.
Čo považujete za váš najväčší športový úspech?
– Paradoxne to nie je tenisový výsledok. V plážovom volejbale sme sa s Paľom Bartíkom dostali pred 10 rokmi v O2 sérii z kvalifikácie až do finále. Na tejto ceste sme zdolali aj reprezentačné dvojice. Konkurencia bola vtedy obrovská, až 48 dvojíc. To je môj najväčší volejbalový úspech, ešte väčší, ako to, že som hral extraligu za Hriňovú a Zvolen.
Ako vnímate dnešné deti, strácajú záujem o šport?
– Ani dávnejšie neboli všetci na šport. V dnešnej dobe nemusia deti prejsť sitom, ako tomu bolo dakedy. Stačí, že rodičia si to zaplatia.
Kedy ste začali s trénovaním?
– Keď som mal 18 rokov. Spravil som si najprv základný trénerský kurz a živnosť. Na úrade práce som v živote nebol. Odvtedy robím trénera, už 22 rokov. Náš Lieskovský tenisový klub vznikol neskôr, fungujeme 12 rokov. Ako tréner som začínal na letnom štadióne vo Zvolene.
Aká je štruktúra v Lieskovskom tenisovom klube?
– Ja som šéftréner, mám skupinu svojich hráčov. Ďalej tu máme českého trénera Adama, vypomáha mi Tomáš Paulovský, ktorého som dakedy trénoval. Prednedávnom sa ku nám pridal ďalší tréner Erik Lamper z Levíc, s ktorým som tenisovo vyrastal. Janka Čilíková sa venuje menším deťom a manželka Janka sa stará o chod klubu.
Odkedy vznikol Lieskovský tenisový klub, váš areál sa rozrástol na poriadny športový stánok...
Áno, areál sme začali budovať spolu s manželkou Jankou pred 12 rokmi. Na začiatok sme mali tri dvorce. Neboli tu šatne, sprchy ani toalety. Halu máme tri roky, predtým sme mali 10 rokov nafukovaciu halu. V hale sú dva hard tenisové kurty, vonku máme 4 antukové kurty. V hale sa nachádzajú aj bedmintonové kurty, ale to iba kvôli firemným akciám. Máme tu ihrisko na plážový volejbal. Hrá sa u nás aj plážový tenis, usporiadali sme už aj turnaj slovenskej A-série v tomto športe.
Ktorí známi tenisti prešli vašimi rukami?
– Vychoval som a vychovávam viacero tenistov. Je za tým kusisko práce. Ťažké je tenisovo vychovať aj takého majstra regiónu. Za všetkých môžem spomenúť Dávida Čierneho, Martina Fekiača, Filiba Kucbela, Norberta Marošíka, Ninu Ďarmatiovú.