Ako malý chlapec ani len netušil, že sa vyberie po ceste svojich rodičov a stane sa z neho učiteľ. Dnes František Chudý učí na vysokej škole a zastáva funkciu docenta na Katedre hospodárskej úpravy lesov a geodézie Lesníckej fakulty pri Technickej univerzite vo Zvolene.
Špeciálne sa venuje mapovaniu lesov a odborom, ktoré na mapovanie nadväzujú, akými je geodézia v lesníctve, fotogrametria či automatizácia mapovacích prác.
Po ukončení gymnázia prišiel študovať do Zvolena, kde zavítal aj do súboru Poľana. To sa ešte písal rok 1979. O štyri roky neskôr sa stal umeleckým vedúcim súboru, ktorého s malými prestávkami robí dodnes.
O akom povolaní ste ako dieťa snívali?
Ak si dobre pamätám, nebolo to nejako vyhranené, skôr podľa konkrétnej situácie a celkovej atmosféry. Raz som sa videl ako učiteľ, raz ako doktor, vojak, športovec, hoci vtedy ešte profesionáli neboli. Na dvore pred činžiakom v Trenčíne, kde som sa narodil a vyrastal, sme sa hrávali hlavne deti doktorov a učiteľov. Možno aj preto som sa ja so sestrou stal učiteľom a moji dvaja bratia lekármi.
Aké predmety vás v škole bavili najviac?
Boli sme traja bratia a sestra, susedovci na poschodí v bytovke mali tiež troch chlapcov a dve dievčatá, takže na špekulácie o obľúbenosti predmetov nebolo moc času. Obľúbené boli tie, v ktorých sa mi akurát darilo. A, samozrejme, telesná či výtvarná. Vo vyššom veku som začal viac inklinovať k prírodovedným predmetom.
Ako spravidla relaxujete?
V detskom a mladšom veku to bolo intenzívnym športom. Na základnej škole som sa aktívne venoval športovej gymnastike, kde som sa zúčastňoval aj výkonnostných súťaží, a preto ma posielali aj na rôzne školské atletické podujatia. Na gymnáziu zasa tancovaním vo folklórnom súbore Trenčan, neskôr vo Folklórnom súbore Poľana pri vtedajšej Vysokej škole lesníckej a drevárskej vo Zvolene. V súčasnosti relaxujem, ako mi to pracovné povinnosti aj tie v súbore dovolia; príležitostným športom, ale hlavne v kruhu rodiny, s manželkou Slávkou a dvoma dcérami Juliánkou a Alžbetkou.
Aké sú vaše záľuby?
Vo voľnom čase sa venujem hlavne rodine a vo folklórnom súbore Poľana sú to nácviky, vystúpenia, pomoc pri organizovaní. Patrím medzi tých „šťastných“, ktorí si môžu povedať, že aj práca je im koníčkom, a tak sa tieto činnosti navzájom prelínajú. Samozrejme, pokiaľ mi to časové limity dovolia, rád pracujem s drevom, vyrábam jednoduché výrobky alebo pracujem okolo domu, tiež chodím na výlety s rodinou.
Zvykla si rodina na vaše aktivity v súbore?
V podstate som mal aj tu šťastie. S manželkou som sa zoznámil v súbore a aj deti odmala chodili s nami na súborové akcie a tvárili sa, že sa im to páči. Zároveň pôsobili v detskom folklórnom súbore Zornička a dnes tiež pôsobia v Poľane, takže vedeli, čo to obnáša byť vo vedení takéhoto telesa, a hlavne manželka mi všemožne pomáhala zvládnuť mnohé vypäté situácie.
Prevzala na seba väčšinu domácich povinností, a tým mi umožnila maximálne sa venovať práci aj súboru. Bez jej obetovania vlastných folklórnych ambícií by to nešlo. Lebo, ako to už chodí, keď každý v domácnosti má svoje profesionálne zamestnanie, jeden z dvojice sa musí obetovať, aby rodina fungovala tak, ako má, a za to som jej nesmierne vďačný.
Koľko času vám zaberajú aktivity v súbore?
Podľa potreby a momentálneho počtu členov folklórneho súboru. Zaberá to naozaj veľa času a určite by to bez podpory rodiny a ostatných zainteresovaných súboristov nešlo, a preto by som rád vyzdvihol aj prácu jednotlivých vedúcich čiastkových zložiek súboru – mužskej speváckej, ženskej speváckej a hudobnej.
Som rád, že sa pri činnosti v súbore, ale aj súkromne, môžem oprieť o prácu a spoluprácu s vynikajúcim muzikantom a organizátorom Pavlom Gejdošom, ktorý zastáva aj funkciu riaditeľa súboru.
Roman Malatinec: Podpoľanie je kus prekrásnej zeme, ktorá má veľkú devízu Čítajte Máte motto, podľa ktorého sa snažíte žiť?
Správaj sa k ľuďom tak, ako chceš, aby sa správali k tebe. A osvojil som si aj motto môjho učiteľa z gymnázia: Nehľadaj dôvody, ale spôsoby.
Čo vás dokáže rozveseliť?
Dobrá pohoda a nálada v rodine, keď sa nám spolu darí, potom funguje väčšinou aj to ostatné alebo sa problémy minimálne ľahšie zvládajú. Teší ma aj úspech v práci, v súbore, či optimistické okolie.
Čo vo vás vie vyvolať zúfalstvo?
Neviem, nebývam zúfalý, dúfam, že to tak aj vydrží. Aj zložité a vypäté situácie sa snažím zvládať s trpezlivosťou a pokojom. Hnevá ma však, hlavne v súbore, keď niekto nechce alebo nevie pochopiť dobrovoľnú disciplínu, pretože v takých rozrôznených kolektívoch, akým je napríklad folklórny súbor, to bez uvedomelej disciplíny ide dopredu veľmi ťažko. Ak nevie pochopiť základné pravidlá fungovania kolektívu, čo tam potom robí? Ale trpezlivo sa to všetkých snažím naučiť, rovnako aj študentov v škole ku kolektívnej spolupatričnosti.
Čo je pre vás najväčšou vzácnosťou?
Chvíle rodinnej pohody a zdravie, nielen moje, ale aj mojich blízkych.
Čo vás naposledy najviac potešilo?
Nové prírastky v blízkej rodine, úspechy detí v škole, relatívna harmónia doma a v práci. V súbore sa nám darí úspešne budovať nový kolektív.
Luboš Jombík: Hovorieva sa, že kdekoľvek pôjdeš, seba nájdeš Čítajte Aký je váš najobľúbenejší tanečník a najobľúbenejší tanec?
Táto téma sa vyvíjala spolu so mnou. Podľa toho, kde som sa práve nachádzal a aké som mal v kolektíve postavenie. Či som bol v Trenčane alebo v Poľane, či som bol tanečník alebo vedúci, či som mal 22 alebo 50 rokov. Samozrejme, vážim si a mám rád generáciu starších folkloristov, od ktorých som sa veľa naučil, aj keď nie vždy osobne; od pána Nosáľa, Majerčíka, Križa, Zálešáka, Kovačoviča, Blaha, Urbana, Jamrišku, Tlučáka či od pani Kubalovej.
Nesmierne si vážim generáciu „vrstovníkov“, od ktorých som sa nielen učil, ale ma aj odborne a emocionálne potiahli, ako Paľo Smílek, Martin Urban, Ľubo Ostrhoň, Anna Ostrihoňová, Anna Šatanová, Milka Sekerešová či Juraj Šovčík. Nedá mi nespomenúť aj mnohých bývalých súboristov, ktorých kumšt ma napĺňal a posúval ďalej, aj keď nie všetci sú dnes vo folklóre aktívne činní a známi – Vrábeľ, Jantoš, Ivanič, všetko Jozefovia, Alenka Ďurkovičová, Alexander Králik a mnoho ďalších, ten zoznam obľúbených by bol veľmi dlhý.
A tá mladšia generácia, to sú prevažne ľudia, s ktorými som pracoval hlavne v našom súbore. Je ich tiež veľmi veľa, tak sa snáď neurazia, keď nespomeniem všetkých, no napríklad Miloš Murina, Soňa Moumani Sýkorová, Andrej Sýkora, Rado a Katka, teraz už manželia Ostroluckí, Miroslav Danihel, Peťo Čilík, Janko Velkov, bratia Bebejovci a ďalší. Samozrejme, nie všetci sú tanečníci. Sú medzi nimi aj speváci či muzikanti.
Odkiaľ čerpáte inšpirácie na vytvorenie novej choreografie?
To je rôzne. Z dostupných knižných a filmových materiálov, z vlastného výskumu a materiálov, z konzultácií s priateľmi a spolupracovníkmi, z pozorovania a vnímania bežného života.
Kde najďalej ste so súborom boli?
Sýria, Mexiko, Chicago v Spojených štátoch, Turecko, Portugalsko, Španielsko, Cyprus. Okrem toho sme navštívili mnohé krajiny Európy, a to aj niekoľkokrát. Do zahraničia sa snažíme dostať súbor minimálne raz do roka. Okrem toho vystupujeme na všetkých druhoch domácich folklórnych festivalov po celom Slovensku. Tiež na rôznych mestských a dedinských podujatiach. Ročne je to priemerne 40 až 45 vystúpení.
Chceli by ste žiť niekde inde?
Asi nie, mám tu dobré rodinné aj pracovné zázemie, priateľov a podmienky na svoje záľuby.
