Pred trinástimi rokmi opustil Bratislavu a odišiel s rodinou žiť na Zaježovú. Vtedy ešte prakticky neznáme lazy pri Zvolene, z ktorých sa časom stal slovenský fenomén. Stala sa synonymom voľnosti a úcty k prírode či tradíciám našich predkov.
Túto pečať jej dali mladí ľudia, ktorí sa chceli odtrhnúť od konzumnej spoločnosti a žiť podľa tradičných spôsobov. Mnohí na Zaježke, ako ju domáci nazývajú, žijú prevažne z toho, čo si sami dopestujú a dochovajú. Nie všetci tu však žijú asketickým životom. Napríklad aj Juraj Hipš, zakladateľ a riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica.
Pendlujete medzi Bratislavou a Zaježovou, kde je váš naozajstný domov?
Som rodený Bratislavčan a mám toto mesto veľmi rád. Môj domov je ale tam, kde mám v streche kunu, srnky na záhrade a hviezdy nad hlavou. To všetko je na Zaježovej. Keď som sa sem prisťahoval, myslel som si, že vydržím mesiac.
Nakoniec už aj prvý týždeň bol pre mňa viac ako náročný. V Petržalke som nikdy nemusel riešiť drevo na zimu ani vodu. Na Zaježovej som s nostalgiou spomínal na horúce radiátory. Aj na vodovodné kohútiky, z ktorých vám hneď tečie voda. Tu som si musel niekedy vodu vláčiť v bandaskách. Každý liter som si vážil. Zistil som, že na umytie človek skutočne nepotrebuje 100 litrov tejto vzácnej tekutiny.
Juraj Hipš. (zdroj: JH)
