Ako spevák, tanečník, inštrumentalista, moderátor a dnes aj umelecký vedúci Folklórneho súboru Podpoľanec pochodil Roman Malatinec kus sveta. Medzi inými ho očarila Južná Kórea aj Čína. Začínal v Hriňovčanovi, istý čas pôsobil aj v profesionálnom vojenskom folklórnom súbore Jánošík vo Zvolene.
O akom povolaní ste ako dieťa snívali?
Pamätám si, ako mi starý otec už od detstva hovoril, že budem mäsiarom. Nakoniec ani nebol ďaleko od pravdy. Študoval som na vtedajšom strednom odbornom učilišti v Detve odbor kuchár – čašník. Aj keď som nakoniec svoj život zasvätil umeniu, nikdy som neobanoval, že mám remeslo v rukách. Objavujú sa situácie, keď tieto zručnosti využívam. Z času na čas doma či na rodinných akciách niečo dobré uvarím. Teší ma, keď mojim najbližším a hlavne mojim deťom chutí.
Kedy ste sa začali venovať folklóru?
Prvý súbor, v ktorom som účinkoval, bol Hriňovčan. Toho času ho viedol môj otec, ktorý zastupoval Zuzanku Panákovú. Bolo to tam pre mňa náročné, ale stálo to za to. Potom prišlo jedno milé vystúpenie, kde sa mi otvoril svet folklóru. Po scénke na základnej škole v Kriváni, v ktorej som stvárnil postavu Martina v Detvanovi, si ma všimol vtedajší vedúci Podpoľanca Jozef Kulišiak a pozval ma do ich súboru.
Za túto možnosť som mu vďačný dodnes a súboru som ostal verný. Za to, kde som, vďačím aj mojim rodičom, rodine a blízkym, ktorí ma k tomu viedli, no hlavne mojej mame za to, že stále mala trpezlivosť prať a žehliť kroje po každom víkende môjho účinkovania so súborom, a neskôr aj mojej exmanželke a svokre. Tiež musím spomenúť aj môjho strýka, ktorý ma podporoval a nasmeroval na chodníčky môjho štúdia.
Ako dieťa som vždy vyhľadával spoločnosť starších ľudí, ktorí mi rozprávali o živote a o časoch ich detstva. Spievali mi piesne a rozprávali, ako prežívali život na dedine a ako to bolo voľakedy. Veľmi ma to zaujímalo už vtedy. Už v rodine bol pevný základ vo vzťahu k tradičnej ľudovej kultúre; pri rôznych príležitostiach, či už zabíjačke, krstinách alebo svadbách, stále sa spievalo. U nás v rodine ma ako chlapca postavil môj ujček na stôl a povedal: Tancuj! Všetci sa mi smiali, ale on povedal: Nesmejte sa, on raz bude tancovať. K hudbe a spevu ma viedol môj ocko, ktorý tancoval dlhé roky vo folklórnom súbore.
Odkiaľ čerpáte inšpirácie na vytvorenie novej choreografie?
V živote človeka stačí len počúvať, pozerať a vnímať. Veľa inšpirácií máme aj v kalendárnych obyčajoch, ale i v ľudských osudoch. Učím sa rád aj od skúsených ľudí, ktorí s tvorbou choreografie majú veľa skúseností, a dám si aj poradiť. Vždy ma prekvapí nejaká nová informácia o danej téme, či už je to pieseň, alebo ako bolo dakedy na páračkách, svadbách. Ľudia si toho ešte veľa pamätajú.
Raz mi napísal pán Zachar v liste: ,,Milý Roman, pod Poľanou je toho ešte veľa krásneho“ a mal pravdu, stále je čo objavovať. Niekedy choreografia na tanečnej sále zreje ako dobré víno, raz ste s tým spokojný, potom to zasa zmeníte. O samotnej choreografii rozmýšľam veľmi dlho, niekedy aj pol roka, kým pripravím námet a pustím sa do práce. Potom tvorím, mením, rozmýšľam, prehodnocujem a následne pracujem s tanečníkmi v sále.
Aké predmety vás v škole nebavili?
Priznávam, nerád som sa učil. Zaujímalo ma všetko iné, len nie učenie. Nemal som rád matematiku, slovenský jazyk a hlavne diktáty. Mal som rád dejepis, zaujímal ma aj zemepis, samozrejme, hudobná výchova a literatúra.
Postupne, ako som dospieval, ma môj život viedol stále viac k umeniu. Úplne ma to pohltilo, preto som šiel študovať hudobnú a tanečnú folkloristiku na Univerzitu Konštantína Filozofa v Nitre.
Neskôr som vyštudoval aj divadelnú réžiu na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Na vysokých školách sa môj sen stal skutočnosťou. Učil som sa to, čo ma najviac bavilo.
V Nitre to bola entochoreológia a etnoorganológia. Na Akadémii umení ma zasa zaujali predmety, ktoré vyučovali výborní ľudia, odborníci, pedagógovia a režiséri Matúš Oľha, Ján Sládeček a pedagóg Andrej Maťašík.
Ako spravidla relaxujete?
Pohybujem sa prevažne vo folklórnom prostredí, účinkujem so súborom, režírujem množstvo programov po Slovensku a venujem sa aj politike. Na toto všetko potrebujem veľa energie.
Keď je už toho na mňa veľa a cítim únavu, rád sa prejdem sám do prírody, v ktorej nachádzam veľa inšpirácie. Výborne si oddýchnem pri počúvaní vážnej hudby, mám rád Antonia Vivaldiho a speváka Andrea Bocelliho. Oddýchnem si aj pri dobrom čapovanom pivku v kruhu mojich rodákov a priateľov či pri dobrej opekačke.
Práca v súbore si vyžaduje celého človeka. Často sa ma ľudia spýtajú, ako to všetko môžem stíhať. Všetko si v predstihu plánujem. Je to neplatená funkcia a robím to vo voľnom čase, vždy po práci a vo večerných hodinách. Vedúci súboru je jeho hybnou silou. Umelecky smeruje súbor a dáva mu svoj rukopis. Musí koordinovať všetky zložky v súbore.
Súbor je ako druhá rodina. Mnohí si myslia, že za túto prácu máme aj finančné ohodnotenie, čo však pravda nie je. Sme reprezentanti regiónu doma aj v zahraničí. Za svoju prácu dostávame odmenu, ktorá nás napĺňa silou do ďalšej práce, a tou je úspech, potlesk a spokojnosť divákov. Stále verím, že raz bude naša práca ohodnotená, keď nie finančne, tak aspoň tým, že ju budú vedieť doceniť aj generácie po nás.
Babiaková: Rada si zaspievam, ale na sólo to nie je Čítajte Aké záľuby ešte máte?
Moja záľuba mi je prácou. Mám v podstate šťastie. Má to svoje výhody a nevýhody. Spomenul som si aj na jeden vtip: Viete, aký je rozdiel medzi folkloristom a alkoholikom? Alkoholik sa dá liečiť, ale folklorista nie.
Čo je pre vás najväčšou vzácnosťou?
No moje dve dcéry, a to, že môžem robiť to, čo mám rád a že sme zdraví. To je najvzácnejšie.
Čo je vaším životným snom?
Chcem sa dožiť detí mojich detí a aby som aj v starobe mohol hrať na fujaru či píšťalku. Chcem, aby Podpoľanec stále existoval, aby mal veľa mladých ľudí a aby ďalšie generácie nezabúdali na našu históriu, na svoje korene, na to všetko, čo dosiahli generácie pred nami a aby sme nespochybňovali samých seba a boli jednotní.
Čo vás dokáže rozveseliť? Zlepšiť pokazenú náladu?
Smiech mojich detí, a to keď sa ,,ľuľkáme“ alebo keď ich vidím vystupovať. Rozveseliť a potešiť ma vie určite aj úspech a potlesk ľudí členom nášho súboru, keď stoja na javisku. Vtedy vedia, že to, čo robia, má zmysel a ich práca je docenená.
Čo vie vo vás vyvolať zúfalstvo?
Ľudská závisť, klebety, zákernosť a ľudská hlúposť. Tomu sa ubrániť nedá, keď človeka zoberú do rečí. Aj v jednej ľudovej piesni sa spieva – tie ľudské jazyky ostré sú ako meče, sekajú, rúbajú, ale krv nepotečie.
Čo vás naposledy najviac potešilo? Alebo kto a čím?
Najviac ma vie potešiť, keď ma postískajú moje deti Adrianka a Magdalénka. Veľmi ma teší aj každý úspech nášho súboru Podpoľanec. Naposledy ma veľmi potešilo, keď ma zavolal profesor Štefan Nosáľ účinkovať do programu s Lúčnicou na oslavu jeho 90 rokov, bola to pre mňa česť.
V Očovej je mi dobre, hovorí Pavol Hossa, šéf očovianskych tanečníkov Čítajte Chceli by ste žiť niekde inde?
Nikdy! Podpoľanie je najkrajší domov, je to moje rodisko. Veľa mladých ľudí odchádza, ale myslím si, že raz musí prísť generácia, ktorá zabojuje a vytvorí lepšie podmienky pre život v tomto našom kraji pre naše deti.
Je tu veľa mladých šikovných ľudí, veľa ich osobne poznám a začínajú zveľaďovať naše Podpoľanie. Je to kus prekrásnej zeme, ktorá ma obrovskú devízu, len to musia zobrať mladí ľudia do vlastných rúk.
Aká je vaša obľúbená kniha. Najobľúbenejší autor?
Mám rád odbornú literatúru o hudbe, tanci, speve, rôzne monografie, takže ťažko povedať, ktorá je najobľúbenejšia. Páčia sa mi knižky, ktoré zachytávajú históriu, veľmi mám rád knihy s vojenskou tematikou z druhej svetovej vojny, to viem prečítať na posedenie.
Naposledy som čítal smutnú knihu od autora Pavla Ukropa Slováci v Stutthofe – prešiel som bránou smrti, to by mali čítať aj v škole deťom, aby vedeli o nástrahách vojny. Rád si prečítam aj básne od mojich obľúbených autorov Milana Rúfusa, Márie Ďuríčkovej a od nášho poeta Andreja Sládkoviča.
Váš najobľúbenejší film? Či režisér?
Rodná zem, Katera, Pacho hybský zbojník, Vlčie diery, Varúj a Priehrada. S pánom Zacharom, režisérom, výtvarníkom, scénografom a nezabudnuteľným hercom, som si ako chlapec aj dopisoval. Veľmi som si ho vážil a mám rád jeho rukopis a jeho tvorbu.
Ďalšou režisérskou osobnosťou bol určite Martin Ťapák, ktorý zasvätil svoj život kráse ľudí v našej krajine a mal som možnosť sa s ním aj stretnúť, porozprávať a podať mu ruku. Nesmiem zabudnúť ani na Paľa Bielika, Miloša Pietra a mojich pedagógov a režisérov Matúša Oľhu a Jána Sládečka.
Máte svoj najobľúbenejší tanec?
To je pre profesionála pomerne ťažká otázka. Pači sa mi každý tanec, čo sa tancuje od srdca, je to z toho tanečníka cítiť, keď vám to podáva na javisku.
Kto je vaším najväčším vzorom?
Pre mňa je vzorom každý človek, či je to rezbár, učiteľ, strojár, maliar, sochár, muzikant, zdravotná sestra, tanečník. Každý, kto robí tento svet krajším. Vzorom sú pre mňa ľudia, čo niečo v živote dokázali alebo spravili niečo dobré pre našu spoločnosť, dedinu, mesto či Slovensko. Každý, kto priložil ruku k dielu.
