Zostala v rodnej dedine. Žijú tu jej rodičia, traja bratia, má tu prácu aj záľuby. Učí žiakov miestnej základnej školy. Okrem toho už štvrťstoročie pôsobí vo folklórnej skupine Dobrona, dnes je jeho umeleckou vedúcou. Kvetoslava Babiaková z Dobrej Nivy.
O akom povolaní ste ako dieťa snívali?
Asi od svojich deviatich rokov som chcela byť učiteľkou. Bolo to mojím snom, ktorý sa mi aj splnil. Už dvadsať rokov učím deti v Dobrej Nive na prvom stupni.
Aké predmety vás v škole nebavili?
Na základnej som mala rada všetky predmety, možno aj preto, že ma učili skvelí učitelia. Neskôr ma však veľmi nebavili jazyky. Najviac ma bavila matematika, telesná či hudobná výchova. Bola som dosť neposedným dieťaťom, potrebovala som byť aktívna, čo mi ostalo dodnes. Navštevovala som asi všetky krúžky, ktoré škola ponúkala od folklórneho cez spevácky, strelecký a dokonca aj konverzáciu z ruského jazyka a keď sa objavili počítače, hneď som sa prihlásila aj tam.
Ako spravidla relaxujete?
Rada si pozriem dobrú komédiu. Veľmi rada sa zabávam aj pri dobrej hudbe a tanci.
Choreografiu vytvorí zhruba za polroka Čítajte Aké sú vaše záľuby?
Mojou najväčšou záľubou je rodina a folklór. Vo folklórnej skupine Dobrona pôsobím už od roku 1995 a posledné tri roky ako vedúca. Niekedy si to vyžaduje veľa voľného času, ale, ako sa vraví, „keď to miluješ, nie je čo riešiť“. Zbožňujem aj moju prácu, pri ktorej žiakom odovzdávam nadobudnuté vedomosti. Už desiaty rok vyučujeme na našej základnej škole regionálnu výchovu a približujeme deťom prírodné a historické pamätihodnosti, ale aj zvyky, piesne, tance, kroje a tradície Dobrej Nivy.
Zvykla si rodina na váš režim dňa a na vaše aktivity v súbore?
Moja rodina je súčasťou aktivít v Dobrone. S manželom som sa zoznámila práve v Dobrone. Naše deti tu odmalička vyrastali. Na skúškach, na vystúpeniach či na festivaloch. Syn Jakub je výborný kontrabasista a tiež člen skupiny. Dcéra Zuzana sa zatiaľ venuje tancu len v umeleckej škole, ale dúfam, že raz tiež zakotví v Dobrone. Folklór je spojený aj s mojou rodinou, čo je výborné. Keď ideme na festival či zájazd, vždy sme spolu.
Ako by ste sa charakterizovali?
Som človek dynamický. Myslím si, že som aj všestranným človekom. Vždy ma všetko zaujímalo, vždy som skúšala všetko nové. Na jednej strane je to výhoda, lebo si dokážem poradiť s mnohými vecami. Nevýhodou je, že v ničom nie som výborná. Rada si zaspievam, ale na sólo to nie je, aj zatancujem, ale do Lúčnice by to tiež nestačilo, niekedy sa prejavím aj herecky, ale na Oscara to tiež nie je. Som človek veselý a spoločenský.
Čo je vaším životným snom?
Aby všetci z mojej rodiny boli zdraví a hlavne spokojní a aby aj moje deti v živote robili to, čo ich baví.
Čo vás dokáže rozveseliť?
V mojej práci sa stretávam s mnohými situáciami, ktoré mi dokážu zlepšiť náladu. Napríklad taká detská bezprostrednosť alebo len to, že deti poteší, keď vás vidia a postískajú, alebo aj to, keď sa vám bývalí žiaci pozdravia a nezabudnú na vás. Dosť často ma dokáže rozveseliť aj môj muž či veselá a pekná pieseň.
Čo vie vo vás vyvolať zúfalstvo?
Nespravodlivosť.
V Očovej je mi dobre, hovorí Pavol Hossa, šéf očovianskych tanečníkov Čítajte Čo je pre vás najväčšou vzácnosťou?
Fungujúce manželstvo, ktoré trvá už 21 rokov.
Čo vás naposledy najviac potešilo? Alebo kto a čím?
Vystúpenie, ktoré sme mali so speváckou skupinou Maríny na Zvolenskom zámku pod názvom Slzy neviest.
Chceli by ste žiť niekde inde?
Určite nie. Od narodenia vyrastám na Dobrej Nive. Milujem túto dedinu. Mám tu celú svoju rodinu, rodičov, troch bratov. Ak niečo potrebujem, vždy sa mám na koho obrátiť. Milujem nárečie, ktoré ešte stále u nás počuť, milujem dobronivské kroje a piesne. Mám rada aj ľudí, ktorí tu žijú, lebo ako sa hovorí, na Dobrej Nive je len dobre.
Aká je vaša obľúbená kniha. Najobľúbenejší autor?
Exupéry: Malý princ
Najobľúbenejší film?
Mám rada staré filmy s ľudovou tematikou z dedinského prostredia, ktoré robil Martin Ťapák alebo Karol Zachar, ako sú Rodná zem či Rok na dedine.
Šéfka Dobrony s manželom (zdroj: Kvetoslava Babiaková)Čomu všetkému sa v Dobrone venujete?
Folklóru komplexne. Zameriavame sa na autentický folklór, ktorý zahŕňa zvykoslovie, slovesnosť a jednou zo zložiek je aj tanec. Na Dobrej Nive boli tanečné prvky skôr jednoduchšie, povedala by som, veľmi decentné.
Kto je vaším najväčším vzorom a inšpiruje vás?
Určite je to zakladateľ Dobrony, učiteľ Ján Škoda. Viedol ju až do svojej smrti. Stále čerpám z jeho zápiskov, z jeho zbierky piesní, zo zmapovaných krojov, z knihy, ktorú vydal o Dobrej Nive.
Bol to človek, ktorý zažil folklór na vlastnej koži, stretával sa s ozajstnými nositeľmi tradícií, robil výskum medzi ľuďmi. Mal veľký dar slova, dokázal neskutočne zabávať ľudí, ale bol aj prísny a zásadový.
Kedy ste sa začali venovať folklóru?
Ako 10-ročná som prišla do Dobronky, kde som bola do svojich 14 rokov. Počas strednej školy som mala pauzu. Ako 19-ročná som prešla do Dobrony a som tu dodnes. Už 23 rokov som intenzívne vo folklóre. Ako mladá som absolvovala ešte s pánom Škodom a mojím manželom mnoho školení, kde som hltala všetky informácie o ľudovej kultúre.
Svoju diplomovú prácu som mala tiež zameranú na využívanie ľudových tradícií vo vzdelávacom procese. Veľkou podporou mi bol vždy môj manžel, ktorý je výborný spevák a fujarista. Do Dobrony som prišla spolu s mojím najstarším bratom. Určitý čas sa aj on venoval folklóru a dodnes je jeho fanúšikom.
Začínali ste teda ako dieťa. Priviedli vás k folklóru rodičia?
U nás doma sa vždy ctili tradície. Keď sme ako deti išli s rodičmi autom, tak sme si spievali rôzne piesne. Nikdy sa však moji rodičia nevenovali folklóru. Mama bola chemička, otec pracoval na družstve. Mala som ešte troch bratov, takže moji rodičia sa museli inak zvŕtať. Starká mala pre mňa vždy pripravený kroj, do ktorého ma obliekala.
Mala som to šťastie, že som si užila aj prastarých rodičov, ktorí bývali na Michalkovej. Veľmi rada som tam chodila. To prostredie bolo spoločensky „čisté“. Vždy som sa tešila, keď nám prastarký alebo prastarká rozprávali, ako sa žilo voľakedy. Milovala som tie príbehy. Moji rodičia ma podporovali vo všetkom čo som robila. Jediné, čo som vždy našim vykrikovala, bolo, že ma nedali na klavír. Na vysokej škole sa mi aj tento sen splnil. Klavír som mala ako povinný predmet.
Odkiaľ čerpáte inšpirácie na vytvorenie novej choreografie?
Scenáre, ktoré vytvárame v Dobrone, sú často skupinovou prácou. Spoločne s vedúcim hudby Jankom Cúthom a dlhoročnou členkou, veľmi vzácnou osôbkou Ankou Noskovičovou tvoríme naše čísla. Keďže sa venujeme autentickému folklóru, často zaraďujeme do programov hovorené slovo, potom vyberáme vhodné piesne a nakoniec to vždy oživíme nejakým tancom. Veľkou inšpiráciou sú hlavne piesne a rôzne materiály, ktoré zozbieral práve Ján Škoda.
Ako dlho cvičíte s tanečníkmi choreografiu, kým s ňou vystúpite na pódiu?
Niektoré aj tri mesiace. Podľa obtiažnosti. Nových členov učíme všetko od základu. Niekedy pre krátkosť času a nedostatok členov sa tí noví ocitnú na javisku aj oveľa skôr.
Na akých podujatiach najčastejšie vystupujete?
Každoročne na Podpolianskych slávnostiach v Detve, na Východnej, na Koliesku v Kokave nad Rimavicou, ale aj Klenovci či Myjave.
