Od detstva obľubovala pohyb, venovala sa aj športovej gymnastike. Anna Ďurčová, umelecká vedúca Folklórnej skupiny Rozmarín z Pliešoviec, je náročnou, prísnou a presnou osobou, ale, ako sama hovorí, tieto vlastnosti vyplývajú z jej bývalého zamestnania. Pracovala 35 rokov v bankovníctve. Dnes jej ako dôchodkyni ostáva viac času na vnúčatá, ale aj na aktivity v Rozmaríne. Zachovávajú v ňom tradície v autentickej podobe, ktoré predviedli divákom aj za hranicami Slovenska, medzi inými v Maďarsku, Chorvátsku, Grécku či Vietname.
Čo rozhodlo, že ste začali tancovať?
V mladosti sa folklóru venovali aj moje sestry a ešte predtým moji rodičia. Folklór má v Pliešovciach dlhodobé tradície. Ja som začala tancovať ešte ako dieťa na základnej škole. Účinkovala som v detskom súbore, ktorý viedla pani učiteľka Hanulayová. Vždy ma v tom všetci veľmi podporovali, bez podpory sa to nedá robiť.
O akom povolaní ste ako dieťa snívali?
Túžila som sa stať lekárkou alebo tanečnicou.
Choreografiu vytvorí zhruba za polroka Čítajte Aké predmety ste v škole obľubovali a aké nie?
Výtvarná ma nebavila, asi aj preto, že neviem kresliť. Naopak, mala som veľmi rada matematiku, biológiu a, samozrejme, telesnú výchovu.
Aké sú vaše záľuby okrem folklóru?
Rada štrikujem. Kedysi som robila cvičiteľku aerobiku, ale teraz to už nezvládam, respektíve, neviem sa prinútiť pravidelne cvičiť.
Zostáva vám na záľuby dostatok času?
Niekedy by som potrebovala toho času viac, lebo už nestíham tak ako za mladších čias.
Zvykla si rodina na váš režim dňa a na vaše folklórne aktivity?
Rodina ma veľmi podporuje. Koľkokrát som to už chcela vzdať, ale manžel ma vždy prinútil pokračovať. Aktivity umeleckej vedúcej mi síce zaberajú veľmi veľa času, ale mňa to baví.
Koľko času týždenne venujete aktivitám v súbore?
Neviem to presne spočítať, ale je to množstvo času. Cvičíme v piatok minimálne dve hodiny. V prípade potreby máme skúšku aj častejšie. No a tvorba programu sa časovo ani nedá vyčísliť. Okrem toho sa momentálne zúčastňujem školení vedúcich folklórnych skupín, ktoré organizuje Podpolianske osvetové stredisko.
Odkiaľ čerpáte inšpirácie na vytvorenie programu?
Používam tance z Pliešoviec a okolia, podľa toho, o aké zvykoslovie ide. Už od mladosti som zbierala zvyky z našej obce, zapisovala si ich nielen do zošita, ale aj do pamäti. Vážim si ľudí, ktorí sú ochotní odovzdať mi svoje spomienky, naučiť nové piesne, aby som ich mohla využiť v tvorbe. Veľa ma naučila moja prastarká, mama, teta Filipovská, teta Hybská, Kršiaková. Zo žijúcich teta Forgáčová a krstná mama Macková či ujo Kršiak. Snažím sa tanečné choreografie zachovať tak, ako sa u nás tancovali. Vytvoriť choreografiu chvíľu trvá. Záleží to na tom, o aký tanec ide; ak ide o tanec strofický, ten vymyslím skôr.
Máte ešte nejaký nesplnený sen?
Už túžim len po pevnom zdraví, aby som si mohla užiť dôchodok a pomôcť mojim najbližším a byť užitočná aj v Rozmaríne.
Čo vás dokáže rozveseliť?
Krásna ľudová pieseň a tiež moje milé vnúčatá Tadeáško a Justínka.
Čo vo vás vie vyvolať zúfalstvo?
Keď sa mi nedarí alebo keď niekomu nedokážem pomôcť.
Čo je pre vás najväčšou vzácnosťou?
Zdravie a úspechy mojich blízkych.
Čo vás naposledy najviac potešilo?
Keď sme v januári uvádzali do života našu novú nahrávku a pripomenuli sme si 25. výročie Rozmarínu slávnostným programom. Jeho hosťom bol vysokoškolský folklórny súbor Poľana zo Zvolena, s ktorým máme výbornú spoluprácu. Aj u divákov to zanechalo pozitívny ohlas. Tiež ma vie veľmi potešiť, keď programy, ktoré vytvorím, folkloristi odovzdajú divákom a tí ich s nadšením prijmú. Poteší ma tiež to, keď medzi nás prídu noví členovia. Vážim si všetkých, ktorí sú ochotní venovať svoje sily a čas udržovaniu tradícií a hodnôt, ktoré nám zanechali naši predkovia. Veď nie nadarmo sa hovorí – čo aj celým svetom prejdeš, krajšej piesne nenájdeš.
Chceli by ste žiť niekde inde?
Nie, nechcela, ani v inom meste či dedine.
