ZVOLEN. Zástupca primára a neskôr primár na internom oddelení zvolenskej nemocnice Ladislav Duhan (86) vydal dielo zachytávajúce príbehy z jeho života. Na sto tridsiatich stranách knihy s názvom Príbehy starého doktora mapuje situácie zo svojho života, ale aj príhody svojich pacientov, ktoré mu utkveli v pamäti.
Príhody z čias školských, ale aj tých lekárskych. Humorné či smutné. Pravdivé a niektoré sčasti posplietané dovedna. Avšak sú to príbehy, ktoré dokáže napísať len sám život.
„Ako som nastúpil do dôchodku, ochorel som. Nevedel som, či sa dožijem mesiac, alebo viac. Preto sa mi nechcelo veľmi písať. Keď je pacientom lekár, je to na jednej strane dobré, lebo si môže manažovať svoju chorobu, ale na strane druhej je to nepríjemné, lebo viete, čo vás čaká,“ zamýšľa sa v úvode Ladislav Duhan.
Pozitívne myslenie
„Snažím sa skôr pozitívne myslieť. V knihe je veľa humoru. Aj moja maminka bola humoristka a odmalička som zažíval vtipné situácie, preto si v knihe robím srandu aj sám zo seba,“ priznáva.
„Spomenul som, že som športové nemehlo a že neviem lyžovať. Ale nie je to až taká pravda. Chopok som zjazdil niekoľkokrát a posledne som spadol len trinásť razy,“ hovorí s úsmevom.
Už ako mladý veľa čítal. „Hltal som Dostojevského, Čechova, Balzaca, Cronina a mnoho ďalších klasikov. Presedel som veľa času pri knihách. Tieto osudy mi boli blízke, ale obdobie na písanie a vydávanie kníh nebolo priaznivé,“ hovorí.
Zahrával sa aj s myšlienkou štúdia literatúry, nakoniec zvíťazila medicína. „Byť lekárom som sa rozhodol nielen z dôvodu pomáhať, ale aj pre preto, že môžem vstúpiť do ľudských príbehov a ich osudov,“ prezrádza pohnútky z minulosti, ktoré mu pomohli určiť si cestu, akou sa bude v živote uberať.
Ako 12-ročný si začal viesť denník a ako 16-ročný gymnazista sa stal šéfredaktorom Hlasov spod lavice, časopisu sexty, plného írečitého študentského humoru. Vyšli iba tri čísla. Po príkaze, že časopis musí mať politický, budovateľský charakter, prestal vychádzať.
Lišov láka aj cudzincov. Chodia sa tam učiť Čítajte Pôvodne len pre najbližších
Jeho zápisky vždy poputovali do zásuvky. Pred dvoma rokmi nastal zlom. „Manželka vylovila moje zápisky a verše a najkrajšie spolu s dcérou a jej manželom vydali knižne. Knižka ostala len pre najbližších, veď kto by teraz čítal verše napísane takmer pred 70 rokmi,“ dodáva.
Práve táto knižka ho však motivovala, aby začal vyťahovať staré zápisky a poznámky a dokončil rozpísané príbehy, ktoré mu uviazli v pamäti. Chcel za sebou ponechať niečo pre dcéry a vnúčatá, aby vedeli, čo ich otec a dedko prežíval počas lekárskej praxe, ale aj mimo nej.
„Keď bolo príbehov takmer šesťdesiat, vzala ich moja švagriná a prepísala na počítači, ale tiež boli určené len pre rodinu,“ dodáva.
Po čase začal z knihy čítať v klube seniorov, kde sa stretla s pozitívnym ohlasom. To ho motivovalo, aby knihu mierne upravil a nechal vydať aj pre ostatných záujemcov.
