Odmala disponovala speváckym nadaním a akosi plynulo prešla aj k tancu. Magdaléna Sluková zo Senohradu je už piaty rok jednou z vedúcich Detského folklórneho súboru Vartášik v Krupine. S kolegyňou Viktóriou Jombíkovou si zobrali výučbu pod svoj patronát so sotva ôsmimi deťmi. Dnes má súbor 130 členov. Od jesene minulého roka k nim pribudol ďalší vedúci Ľuboš Jombík.
Čo rozhodlo, že ste začali tancovať?
Najprv som spievala. V speve ma podporovali rodičia spolu s pánom učiteľom, vedeli, že spievať viem a že ma to aj baví, takže mi vytvorili priestor, aby som sa mu mohla venovať. Niekoľkokrát som sa stala víťazkou Spievaniek pod Vartovkou a vyhrala som aj Slávika Slovenska. Ako deviatačka som nastúpila do kolektívu folklórneho súboru Hont v Krupine a nespočetným množstvom tréningov som nakoniec prešla aj k tancu. Priviedol ma k nemu môj ujo Emil Baculík, ktorý bol vtedajším organizačným vedúcim súboru Hont.
Pôsobíte aj v súbore pre dospelých?
Momentálne už nie. Keďže sa venujem deťom vo Vartášiku a všetkým jeho aktivitám, byť aktívnou členkou súboru pre dospelých už nestíham, aj keď nevylučujem, že sa niekedy doň vrátim. Možno mi bude stačiť si len zatrénovať alebo si z plného hrdla zaspievať.
Prečítajte si tiež: Pečie vychýrené ťahané štrúdle Čítajte Zvykla si rodina na váš plný program a na aktivity v súbore?
Myslím, že nám všetkým v mojej rodine vyhovuje aktívny život spätý so súborom. Môj manžel je veľmi tolerantný, podporuje ma v aktivitách s deťmi, dokonca mi zvykne pri rôznych akciách pomáhať. Osemročný syn Maťko je aktívnym členom Vartášika už od svojich štyroch rokov. Je muzikantom, učí sa hrať na husle a súborové aktivity či vystúpenia berie odmalička ako súčasť života.
Čo je vaším životným snom?
Mať aj naďalej takú harmonickú rodinu, akú ju mám za posledných päť rokov. Všetko ostatné sa už pridá. Sen je to, o čom premýšľam, a k tým mojim patrí aj úspešnosť našich vartášikovcov.
Čo vás dokáže rozveseliť či zlepšiť pokazenú náladu?
Rozveseliť? Poznáte ten pocit, keď sa usmievate len preto, že vám váš partner nechal milý odkaz, poslal krásnu SMS alebo pre vás pripravil raňajky? Presne toto mi dokáže spríjemniť celý deň.
Čo vo vás, naopak, vie vyvolať zúfalstvo?
Bezmocnosť.
Čo je pre vás najväčšou vzácnosťou?
Pre mňa je najväčším darom môj syn. Avšak, vzhľadom na to, čomu sa venujem, sú pre mňa vzácne aj kroje, krojové súčiastky, tradície, zvyky, tance a piesne.
Čo vás naposledy najviac potešilo? Alebo kto a čím?
V mojom zamestnaní sa stretávam často so situáciami, keď ma poteší drobnosť. Myslím tým postískanie detí a skomolené slovíčka. Niekedy mám pocit, že to už budem archivovať, aby sme sa potom spolu s deťmi ako „veľkáčmi“ na tom zasmiali. Poteší ma každý môj úspech či už pracovný, alebo osobný.
Vie fárať aj zvárať. Vladimíra Fabriciusová, riaditeľka CHKO Poľana Čítajte Kto je vaším vzorom?
Páči sa mi veľa folklórnych súborov, ktoré si rada pozriem na festivaloch. Mojimi najväčšími vzormi však boli moji učitelia Ján Škoda z Dobrej Nivy, známa folkloristka teta Mária Mázorová, vedúca detského folklórneho súboru Zornička, Angelka Balková, zakladateľka Vartášika, a všetci tí, ktorí ma priviedli k folklóru.
Odkiaľ čerpáte inšpirácie na vytvorenie novej choreografie?
Snažím sa materiál pozháňať predovšetkým z rozprávania starých tetušiek, knižných materiálov, publikácií, ale aj zo zapísaných poznámok či zo skúseností predošlých vedúcich súboru. Vždy sa rada inšpirujem aj na rôznych festivaloch prácou iných kolektívov. Či už vhodne vybratými rekvizitami, piesňovým materiálom alebo tanečným prejavom.
Ako dlho vám trvá vymyslieť choreografiu tanca?
Neviem to presne odhadnúť, ale približne polroka. Už veľakrát sa nám stalo, že sa naše prvotné plány zmenili počas skúšania.
Dá sa odhadnúť, či je dieťa skrytý talent? Čím sa vyznačuje jeho výnimočnosť?
Skrytý talent? Takých je veľa. Dokonca sme sa stretli s deťmi, ktoré zásadne odmietali chodiť do súboru a vďaka trpezlivosti rodičov sú z nich dnes dobrí tanečníci. Ich výnimočnosť je možno práve v tom, akou cestou si prešli, kým sa dostali do predných radov javiska. Momentálne máme v súbore deti rozdelené do niekoľkých kategórií. Krpčeky sú vo veku od 3 – 4 rokov, Lienočky od 5 – 6 rokov, potom je tu mladšia a staršia kategória dievčat, chlapčenská tanečná zložka, ľudová hudba a spevácka zložka. Za päť rokov sme spoločnými silami zvýšili pôvodný počet piatich až ôsmich detí na 130.
Ako spravidla relaxujete?
Mojím relaxom je vyšívanie ľudových motívov, folklórnych aplikácií. Tiež rada tvorím aj dekoratívne predmety, ako sú vianočné gule, veľkonočné vajíčka, ktoré sú dotvárané predovšetkým ľudovým motívom. Svoje výšivky potom posúvam veľmi dobrej krajčírke Tonke a tá ich čarovne všíva do kabeliek, opaskov alebo krojov.
Chceli by ste žiť niekde inde?
Áno, s odstupom času by som sa vrátila do rodnej dediny. Sem-tam by som zobrala domček do dlane a preniesla ho na Dobrú Nivu.
