BACÚROV. V povojnových časoch, ale ešte aj v 70. a 80. rokoch uplynulého storočia, boli prútené a lubové koše z malej dedinky Bacúrov v okrese Zvolen známe v nejednom dome na Pohroní. Zašlú slávu zručných remeselníkov ale už v obci nič nepripomína.
Vo svojich humnách za domami vyrábali chrbtové koše na seno alebo tzv. ošítky na zemiaky z dubových a lieskových lubov napríklad Martin Bešina, Ondrej Mičian, Ján Grajciar či Juraj Kútny.
Dnes z nich žije už iba Juraj Kútny. Dnes má 92 rokov a posledných niekoľko lubových košov mu ešte stále visí na hradách humna. Tie najkrajšie kúsky ukázala jeho 89-ročná manželka.
„Vyrobil ich môj otec, majster umeleckej výroby Ondrej Mičian pred asi 30 rokmi,“ hovorí a na stene kuchyne ukazuje čestné uznanie pre otca, ktoré dostal od ÚĽUV-u v roku 1985. „Posledné košíky, ktoré otec vyrobil, sú pre našu rodinu vzácne, dnes už na nezaplatenie,“ dodáva.
Koše dodávali aj do ÚĽUV-u
Podľa Kútneho jeden malý chrbtový kôš z prútia či dubovej luby vyrobil kedysi za jeden deň. Tie väčšie, s objemom takmer meter kubický, na prenos sena z poľa boli ale časovo o čosi náročnejšie.
Materiál na ich výrobu nachádzali bacúrovskí košikári v lesoch neďalekej Dobrej Nivy. Koše potom predávali na trhoch a jarmokoch v Žiari nad Hronom, Banskej Bystrici či Banskej Štiavnici. Koše na seno a zemiaky kedysi dodávali aj do ÚĽUV-u. Vyhľadávané boli pre svoju rozmernosť najmä chalupármi.
Majster heligóniek Juraj Krahulec zreštauroval aj Hlaváčka z roku 1888 Čítajte K výrobe prútených a lubových košov v Bacúrove privoňal voľakedy ako malý chlapec dnes 42-ročný Ivan Kulháni. „Ku košikárstvu som sa dostal spolu s bratom, keď náš starý otec Pavel Lukáč robil košíky. Najprv sme mu pomáhali, potom nás ich naučil aj vyrábať. Brat sa tomu venoval viac a robil ich ešte pred nejakými dvadsiatimi rokmi,“ povedal.
Odkedy sa koše v Bacúrove vyrábali, sa mu nepodarilo zistiť. „V obecnej kronike sa spomína, že v prvej polovici 20. storočia sú vyrábané skoro v každom druhom dome,“ hovorí.
Len z dubu a liesky
V Bacúrove sa vyrábali koše výlučne z dubu a liesky. Lieskové sa robili menšie, používali ich napríklad ženy do poľa, na nákup do obchodu alebo keď išli na trh. Veľké koše, tzv. senné, sa vyrábali z dubových lubov, aby boli pevné a používali sa na prenášanie sena.
Pre materiál si chodili košikárski majstri do okolitých lesov. „V minulosti, najmä počas socializmu, sa k drevu dostávali ľahšie a hlavne lacnejšie, stačilo sa dohodnúť s horárom,“ podotkol.
V súčasnosti je síce dostatok dubov v lesoch, k drevu zadarmo alebo za lacnejší peniaz sa už ale nedá dostať. „Keby si niekto chcel kúpiť dub, košík z neho by bol drahý a nedal by sa predať,“ pripomenul Kulháni.
