RYKYNČICE. Už na základnej škole si privoňal k práci s prútím. „Starý otec mi ukázal, ako sa vyrába filfások so slovami – a teraz sa staraj sám,“ spomína s úsmevom Milan Fraňo z Rykynčíc, ktorý sa stíha popri práci na statku venovať po večeroch aj ľudovému remeslu.
Košíky vyrábal dlhé roky, lebo iné robiť nevedel. Už je to viac rokov, čo ho zavolali do Pukanca na remeselný jarmok, kde si so sebou niesol aj prútené košíky na predaj. „Kým som tam zašiel, po ceste som väčšinu popredal. Ľudia ich chceli, bola to vzácnosť, lebo ich už dávno nikto nevyrábal,“ hovorí ľudový umelec s tým, že kedysi bolo v Rykynčiciach veľa košikárov, ale dnes je na túto prácu sám.
Práve na tom jarmoku si od neho jedna pani pýtala prútený košík, ale chcela okrúhly. Nemal taký, ale prisľúbil jej, že na ďalší rok jej ho prinesie. „Sľúbil som jej ho, lenže ja som ho vtedy nevedel vyrobiť. Keďže som nechcel ľudí cigániť, do roka som sa ho naučil,“ spomína.
Učil ho hluchý a nemý dedo
Keďže toto remeslo už pomaly vymieralo, nemal sa od koho priučiť. V tom čase neboli knižky ani internet, kde si by mohol pozrieť, ako si taký košík zhotoviť.
Dozvedel sa, že v domove dôchodcov v neďalekej dedine ešte stále žije 80-ročný dedko, ktorý sa košikárstvu venoval dlhé roky.
Tradície sa v Cerove zachovávajú aj vďaka tamojšej farárke Čítajte „Napísal som mu list s tým, že by som od neho chcel tomuto remeslu priučiť. Keď to vraj čítal, rozplakal sa. Nemal totiž nikoho, komu by remeslo odovzdal. Bol hluchý a nemý, preto mi len ukazoval, nemohol mi prezradiť postup, musel som ho sledovať pri práci. Snažil som sa čo najviac odkukať,“ rozpamätáva sa na časy, keď s výrobou košíkov ešte len začínal. V noci mu práca nedala ani spať. Špekuloval, ako to urobí, ale postupne na všetky finty prišiel.
„Moje prvé výrobky som aj do susedovho dvora zlostne tresol, tak sa mi nepáčili, ale človek sa nemôže nechať odradiť neúspechom. Po čase som do toho prišiel ako pes do štekania,“ zasmial sa.
Päťsto korbáčov za týždeň
Chodil na jarmoky aj do Banskej Bystrice, kde plietol korbáče. „Raz, už je to hádam aj desať rokov, mi zavolala jedna pani, či by som jej neuplietol do týždňa 500 korbáčov. Súhlasil som. Cez deň som pracoval na statku a v noci som plietol,“ prezrádza s tým, že korbáče bežne nevyrába, pretože u nich nie je zachovaná tradícia, žeby sa na Veľkú noc dievčence korbáčmi šibali.
Najnovšie sa začal venovať tradičným chrbtovým košiarom, ktoré sú typické nielen pre Rykynčice, ale pre celý Hont. „Košiare sa plietli dávno, ale asi pred 60 rokmi remeslo takmer zaniklo. V minulosti boli veľmi využívané, či už keď sa chodilo na trhy, do sadu na jedenie či pitie, ale nosili sa v nich aj deti, preto museli byť pevné,“ objasňuje Fraňo.
V chlebovej peci
Na spracovanie dreva potrebuje chlebovú pec. Drevo sa v nej naparí a potom sa z neho na drevenom koni robia párance. Podľa košikára je najvhodnejšie použiť drevo tvrdé; agát, mladý dub, klen či javor.
Pri výrobe sa necháva inšpirovať starými košiarmi, ktoré sa nosili aj na sviatočné udalosti. „Vyrábam lichobežníkové košiare, na ktorých sa nosili svadobné mrváne či voňavý radostník upečené z kysnutého cesta,“ prezrádza umelec viac o miestnych tradíciách.
Rád by niekoho remeslu priučil, no nemá koho. Mladí oň nejavia záujem. „Chcem, aby sa zachovalo. Pre mňa je to radosť. Keby ma to nebavilo, nerobím to,“ vysvetľuje, že kvôli peniazom sa to robiť neoplatí.
Prezrádza, že od starých majstrov podedil aj formy na výrobu košiarov, ktoré majú 150 rokov. „Upliesť košiar typický pre Hont dokážem aj za jeden deň, len musím mať všetky veci pripravené,“ podotýka.
Dodáva, že už mu chýba len vlastná pec, na ktorej by si mohol drevo napariť. Postaviť si ju plánuje už túto jar.
