STOŽOK. Ľubomír Výbošťok sa o výrobky z kože začal zaujímať po odchode zo súboru, v ktorom roky tancoval. Spolu s kamarátom začali vyrábať kožuchy či klobúky. Ani po rokoch práce s ihlou a niťou ho to neomrzelo. Plánuje vyrábať aj všakovaké iné kožené výrobky.
„Keď som sa oženil, už nebolo toľko času na tanec. Aby som nevyšiel z cviku, tak sme sa s kamarátom Štefanom Hukeľom, ktorý tiež v súbore tancoval aj hral, rozhodli, že sa začneme venovať niečomu takémuto,“ spomína na svoje začiatky veselý päťdesiatnik Ľubomír Výbošťok zo Stožku, obrábajúci kožu do krásnych kožúškov či vestičiek.
Vzájomne si pomáhali, ale učiť sa museli sami. Neabsolvovali žiadne kurzy. Aj keď si chceli nechať poradiť od skúsenejších remeselníkov, neprezradili im svoje fígle. Na to, ako s kožou pracovať, aby to vyzeralo dobre a plnilo to aj svoj účel, museli prísť sami počas hodín práce s ihlou, niťou a kožou.
Regionálne špecifiká
„Kožúšky vyrábam zvoľna, väčšinou po večeroch. Ušiť ho na komplet mi trvá aj mesiac. Záleží to od veľkosti či druhu aplikácií, ktoré pri výrobe používam,“ vysvetľuje Ľubomír Výbošťok, že každý kraj, región, okres či dokonca dedina má svoje tradície, typickú dĺžku, výšivky či farby, ktoré používa na ľudových odevoch.
„Robím zväčša pre zábavu, človeka poteší, keď niečo spraví. Červená koža a zelená koža ako aplikácia a barančina na kožúšok. Niečo sa vystrihne, niečo zošije. Keď to ešte vyzerá dobre a páči sa mi to, som spokojný. Ale keď sa to páči aj niekomu ďalšiemu, radosť je o to väčšia,“ hovorí.
S prácou si vie privyrobiť aj dáke euro na kapsy. „Samozrejme, sú v tom aj peniaze. Zadarmo nikto nerobí, ale keby človek hľadel len na peniaze, nerobil by to. Máte na tom pár eur, ale keby ma to nebavilo, asi to nerobím, nemôže vám tu chýbať oduševnenie,“ vysvetľuje, ako to funguje pri ručných prácach. Hodiny strávené s ihlou v ruke sú ohodnotené sotva minimálnou mzdou.
Vlastný kožúšok nemá
Všetko robí ručne. Na stroji sa dá obšívať len okolo goliera či rukávov. Na prácu s kožou potrebuje trojhrannú ihlu, nite používa klasické. Každú jednu aplikáciu si vystrihuje z tenšej farebnej kože a ručne ju prišíva niťami na základ z barančiny. Kožu kupuje hotovú, spracovať ju doma si vyžaduje veľa roboty, vody a času.
Svoj vlastný kožúšok nemá. Nikdy mu žiaden neostane. „Už som mal niekoľko vlastných, ktoré boli moje len krátku chvíľu. Človek ho aj má, aj nemá,“ smeje sa šikovný majster.
Chcel by sa priučiť aj výrobe kabaníc, opaskov či zhotovovať kožené kapsy. Vyrobil už aj vankúšiky s koženými aplikáciami. „Naposledy som dokonca vytvoril klobúk, ktorý mal až 99 aplikácií,“ prezrádza.
Z drôtu si môžete spraviť celý svet, hovorí skúsená krupinská drotárka Čítajte
Nemá čo ukázať, nič mu nezostáva
Nemá žiadnu reklamu, nechodí ani vystavovať, lebo nemá čo ukázať. „Vždy si vravím, že už si niečo urobím a nechám. Musím v tomto sprísnieť, spraviť si a nedať ani bratovi, ktorého nemám,“ hovorí remeselník.
S úsmevom dodáva, že vždy sa nechá nahovoriť na predaj výrobkov, ktoré si zhotovil pre seba. Ľudia si ich kupujú pre seba na Veľkú noc či iné slávnosti alebo do daru.
„Väčšinou mi donesú vzor, podľa ktorého mám robiť. Vyrábal som už aj podľa fotky, ale to bolo náročnejšie, keďže som nevidel, aké aplikácie boli použité na kožúšku vzadu. Domyslel som si ich podľa ich typických tradícií,“ približuje.
Ako ženy na Honte znova pradú Čítajte
„U nás je v trende krátky červený alebo dlhý hnedý kožuch. Buď detviansky alebo hriňovský. Najzložitejší je z Detvianskej Huty a zároveň aj najdrahší. Keď sme sa s výrobcami rozprávali, za koľko by boli ochotní robiť tú prplavú prácu na detvianskohutianskom kožuchu, odhadli sme to podľa času aj použitého materiálu na 800 až 900 eur. Samozrejme, iné je veľký chlap a druhá vec zas malé dieťa,“ dodáva.
