Je mladý, ale nesporne šikovný a talentovaný. Neurológ Ján Necpál už získal niekoľko ocenení, medzi inými Cenu poroty na Českom a slovenskom neurologickom zjazde, keď popísal výnimočný prípad svojej pacientky, ktorá si chcela vziať život. Hoci mal ponuky na prácu aj v zahraničí, rozhodol sa liečiť pacientov na Slovensku. Vo zvolenskej nemocnici založil ambulanciu pre parkinsonizmus a iné raritné, takzvané extrapyramídové poruchy.
Je ženatý. „A patrí sa dodať, že šťastne. S Kristínkou sme dôkazom toho, že protiklady sa môžu priťahovať,“ podotkne s úsmevom. Pri výbere povolania ho trochu ovplyvnil aj jeho starší brat Michal. Tiež vyštudoval medicínu, je psychiatrom v Banskej Bystrici.
O akom povolaní ste ako dieťa snívali?
Nenazval by som to tak romanticky, že „sníval“, no je pravda, že od malička, mal som asi sedem – osem rokov, sa mi páčilo ľudské telo. Fixoval som prvé latinské slovíčka, prekresľoval som si orgány zo zdravovedy, až som si napokon zostavil svoju vlastnú. A tak som sa ani nie o 20 rokov stal lekárom.
Prečo ste si zvolili práve neurológiu?
Už od štúdia sa mi páčila najviac. Mozog ma fascinuje. Baví ma spájať príznak s kúskom mozgu, ktorý je zaň zodpovedný. Hľadať logiku v zdraví a aj v chorobe. Zdá sa mi to o to zaujímavejšie, že ide o orgán, ktorý stojí nad všetkými ostatnými.
Erika Trnková: Na obrazy sa chodím pozerať do galérií Čítajte
Podporovali vás rodičia pri vašom výbere profesie, alebo z vás chceli mať niečo iné?
Naši nás nikdy nenútili do niečoho, čo by sme nechceli. Podporovali nás všetkými silami od prvej chvíle, aj keď dnes viem, že to museli mať veľmi ťažké. O to viac si to vážim a nikdy im to nezabudnem.
Čo by ste najradšej robili, ak by ste neboli lekárom?
Takú otázku som si našťastie nemusel nikdy položiť.
Niektorí lekári odchádzajú pracovať do zahraničia. Nezvažovali ste tiež odísť?
Mnoho ľudí sa ma často pýta, prečo som sa nevybral „preč“. Hoci aj nejaké ponuky boli, a to nie najhoršie, zatiaľ som nikdy neupustil od názoru, že liečiť treba aj doma. Náš štát, moja fakulta a moji rodičia ma vychovali a ja by som odišiel do zahraničia? Aj tu sú chorí ľudia, ktorí potrebujú pomoc, aj keď ich treba liečiť za nižší príjem a spoločenský status.
Prečo práve Zvolen?
Narodil som sa tu, mám tu rodinu a priateľov. K tomu som si našiel cestičku, ako sa aj tu dá robiť „dobrá“ medicína.
Aké predmety vás v škole nebavili?
Určite som nemal sklony k matematike, čoho dôkazom je aj moje povolanie.
Ako ženy na Honte znova pradú Čítajte
Kde ste študovali? A robili si atestáciu?
V Martine. Atestácia ma ešte len čaká.
Aké sú vaše záľuby?
Napriek tomu, že sa považujem za pomerne vyťaženého človeka, mám pomerne dosť vecí, ktoré ma vedia potešiť. Veľmi rád cestujem, spoznávam nové miesta a užívam si pokoj v prírode. Rád varím guľáš, kosím trávu na záhradke a robím cyklotúry. Aj keď sa už nevenujem tancu tak ako kedysi, stále sa snažím ukradnúť si trochu času aj preň. Venujem sa hudbe – zbieram vinylové platne a hrávam občas tanečné akcie. No a na čo si už všetci moji blízki zvykli, je, že sa si rád čítam a učím sa.
Zostáva vám na záľuby dostatok času?
Pravdupovediac nie. Vždy si vravím, že keby som robil niektorú z mojich hobby o trochu viac, som v nej fakt dobrý.
Venovali ste sa break dancu. Ešte tancujete?
Break dance, alebo správnejšie b-boying, som začal tancovať už v trinástich. Aktívne a súťažne som sa mu venoval viac ako pätnásť rokov. Potom však pre povinnosti, zranenia a stále väčší nedostatok času som sa mu, bohužiaľ, prestal venovať naplno. Stále si rád zatancujem a snažím sa „byť v obraze“.
Aké iné tance ešte ovládate? Čo tak spoločenské?
S b-boyingom ide ruka v ruke viacero typov ďalších tancov, s ktorými som sa skúšal hrať. Spoločenské tance ma však nikdy nepritiahli. Napokon, aj b-boying je spoločenský tanec.
Aké ocenenie si za break dance najviac ceníte?
Vyhrali sme kopec menších aj väčších súťaží. Tancovali sme často v zahraničí a dokonca aj tam sa nám neraz podarilo preraziť. Najviac si cením neopísateľné spomienky na moju skupinu (crew) na tanec na ulici. Tam totižto náš tanec vznikol.
Čo je teraz so skupinou Stred?
Stred stále funguje. Niektorí členovia s tancom už skončili, niektorí sa k nám zas pridali a začali ďalšiu etapu a napokon viacerí nás reprezentujú stále v zahraničí, kde pôsobia. Stále sme jedna krv.
Zvykla si rodina na váš režim dňa?
Áno, musela si, lebo veru neviem inak žiť ako žijem.
Čo vás dokáže rozveseliť?
Túto funkciu plní najlepšie od nepamäti moja rodina a kamaráti.
Čo je pre vás najväčšou vzácnosťou?
Precítiť každým zmyslom letnú prírodu cestou na bicykli alebo v niekde v Slovenskom raji.
Aký je váš najobľúbenejší autor či najobľúbenejšia kniha?
Som milovník klasickej ruskej literatúry. Medzi romány, ktoré mi do života veľa dali, patrí Doktor Živago, Anna Karenina a Bratia Karamazovovci. Nesporne najhlbšou studnicou citlivej, mravnej a filozofickej tvorby pre mňa bol Fjodor Michajlovč Dostojevskij.
Je niečo, na čo by ste sa nedali nahovoriť?
Do minulého roku som si myslel, že ma nikto nedostane na ľadové korčule, no stalo sa. Odvtedy už nič nepokladám za nemožné.
