ZVOLEN. Pokojné a pri clivých husľových melódiách aj silne emotívne. Nie je nám to jedno. Nápis na stene auly nad pietnym miestom pri Technickej univerzite vo Zvolene ako motto spomienkového stretnutia zaznelo na zhromaždení zvolenských vysokoškolákov viackrát.
Zvolenskí vysokoškoláci na ňom spoločne uctili pamiatku obetí vraždy a vyjadrili znepokojenie nad súčasnou spoločenskou situáciou aj sklamanie, že doteraz nikto neprijal politickú zodpovednosť za tragické udalosti, hoci vo vyspelých krajinách je to samozrejmosť aj pri menej vážnych udalostiach.
Zároveň zdôraznili, že stretnutie je striktne apolitické a organizuje ho študentská časť akademického senátu, ktorá podporuje demokratické a morálne hodnoty spoločnosti.
Pri aule zorganizovali tri stretnutia; keďže sú študenti, chceli, aby sa konalo na akademickej pôde.
Nemôžeme zostať ticho
„Vidím na tvárach emócie, smútok, hnev, zmätok, ale aj odhodlanie,“ vystihol krátko jeden z mladých rečníkov to, čo študenti prežívajú.
„Rozhodli sme sa napísať za nás ako za delegátov študentov nejaké stanovisko. Keď sme ho písali, povedali sme si, že nám nie je všetko jedno, že chceme niečo urobiť a ukázať, že študenti nie sú stratená generácia,“ povedal Michal Filípek.
„Vyústilo to do týchto troch dní. Pre nás je neprijateľné, aby sa útočilo na médiá, na slobodu slova, a aby sa ovplyvňovalo verejné dianie takýmto zastrašovaním. Ten signál bol jednoznačný - v tom, že máme byť ticho. A my ticho zostať nemôžeme,“ doplnil.
„Neboli sme si na začiatku istí, ako sa zachová univerzita, či sa pripojí aj vedenie. Rozhodli sme sa spontánne ako zástupcovia študentov v senáte, že zorganizujeme spomienku, ktorá sa napokon rozrástla na tri dni s tým, že tu budeme aj v čase, keď sa na Slovensku konajú pochody za slušné Slovensko,“ vysvetlil za organizátorov Ondrej Bajza.
Komorné zhromaždenie
Bolo to skôr komorné zhromaždenie, pri pietnom mieste sa zhromaždilo okolo štyridsať študentov a niekoľko pedagógov, vrátane rektora školy. Prišlo aj niekoľko Zvolenčanov.
„Veľa študentov býva na internáte, išli domov a Zvolenčania na silnejší protest do Banskej Bystrice. Naša skupina to cítila skôr tak, že sa chceme stretnúť tu pred univerzitou. Kebyže neorganizujeme stretnutie tu, tiež stojím v tejto chvíli na námestí a viem, že veľa našich študentov stojí na námestiach u nich doma. Viem, že ich tieto udalosti veľmi zasiahli a neviem o nikom, kto by povedal, že mu je to jedno,“ podotkol Bajza.
„Všetkými z nás to veľmi otriaslo, že sa vôbec niečo také stalo. Slovensko je malé, mám dokonca kamaráta, ktorý bol spolužiakom Jána Kuciaka, takže je nám to blízke. Sme v tejto malej krajine taká veľká rodina a keď nebudeme dávať jeden na druhého pozor, kam to potom dôjde,“ položil si otázku Bajza.
Hodinovú pietnu spomienku na chvíľu vyrušili dvaja trochu hluční bezdomovci. Keď sa priblížili k zhromaždeniu, stíchli. Jeden z nich vyšiel po schodoch k pietnemu miestu, chvíľu postál, prežehnal sa a v tichosti odišiel.
