Vydala sa, ako sama hovorí, za skvelého chlapíka, ktorý toleroval aj jej túžbu ponechať si jej obľúbené priezvisko. Majú spolu úžasnú desaťročnú dcéru Sabinku. Keby nepracovala v kultúre, chcela by byť vysokohorským nosičom v Tatrách a možno na chvíľu by vydržala žiť aj na úplnom severe Európy. Hlavne kvôli polárnej žiare, zime a snehu. Aj takáto je Erika Trnková, ktorá sa stala pred piatimi mesiacmi riaditeľkou Slovenskej národnej galérie na Zvolenskom zámku. Žena so zmyslom pre humor, ktorá o sebe hovorí, že v jej prípade je z capa záhradník.
Čo ste študovali? Čo rozhodlo, že ste si zvolili profesiu, ktorú robíte?
Na strednej škole v Kremnici aj na vysokej škole v Bratislave som študovala výtvarné umenie. O mojej terajšej profesii rozhodla náhoda a súhra okolností. V podstate som „cap záhradníkom“. Z aktívnej výtvarníčky som sa prerodila na galeristku, ktorá sa o výtvarné diela a výtvarníkov snaží čo najlepšie postarať.
Kde ste pôsobili, kým ste zakotvili na Zvolenskom zámku?
Od ukončenia štúdií v Bratislave som takmer celý svoj profesijný život pracovala vo vedení galérií. Prvou bola galéria Medium pri VŠVU, neskôr Kuhsthalle. Po krátkej odbočke od sveta výtvarného umenia a výtvarníkov som sa opäť vrátila do galérie Satelit pri Slovenskom centre dizajnu. A dnes pracujem v SNG na Zvolenskom zámku. Robím to rada.
Prečo práve Zvolen?
Som Zvolenčanka, práve preto Zvolen.
Zastávate jednu z vedúcich pozícií v Slovenskej národnej galérii. Tiež vlastníte nejakú zbierku obrazov?
Nevlastním. Rada sa na ne chodím pozerať do galérií. To je pre mňa zážitok. Mám veľmi rada obrazy štiavnického rodáka Edmunda Gwerka. Nechcela by som vlastniť jeho originál, teší ma aj jeho reprodukcia u nás doma.
Máte výtvarné nadanie? Alebo máte vlohy na niečo iné?
Neviem spievať ani hrať na hudobnom nástroji. Veľmi rada píšem, rada a veľa rozprávam. Asi mám aj výtvarný talent. Po stredoškolských štúdiách dizajnu som sa na vysokej škole rozhodla pre štúdium v Ateliéri voľnej textilnej tvorby. Môže za to moja starká z Môťovej, ktorú som často vídala tkať, šiť či vyšívať. U nej v letnej kuchynke som dokonca zažila i tradičné páračky. V mojej textilnej tvorbe som najradšej používala organické materiály ako napríklad ľudské vlasy a nimi som kreslila na mydlá. To je pre mňa najkrajší textil.
Aký druh kultúry ešte preferujete?
Mám rada výtvarné umenie, divadlo, aj koncerty.
Cestujete za kultúrou mimo Zvolena alebo aj mimo Slovenska? Kam najčastejšie?
Kým sme žili v Bratislave, často sme trávili víkendy vo viedenských galériách a múzeách, ktoré mám naozaj rada. Vždy ma milo prekvapilo, ako veľa návštevníkov všetkých vekových skupín sme v nich stretávali. Okrem Viedne rada navštevujem Prahu a výstavy v jej galériách a múzeách. Galérie výtvarného umenia navštevujem, kdekoľvek som. Veľa sa tým učím a veľmi ma to baví.
Podporovali vás rodičia pri vašom výbere profesie, alebo z vás chceli mať niečo iné?
Mamina ma podporovala. Ocino nie, no plne rešpektoval moje rozhodnutie, lebo pochopil, že na gymnázium ma nedostane ani párom volov. Možno vtedy zo mňa túžil mať niečo užitočnejšie, no časom zistil, že výtvarné umenie a všetko s ním spojené je mojou vášňou.
Maroš Skopal: Najviac si vážim zdravie a čas Čítajte
Čo by ste najradšej robili, ak by ste nepracovali v kultúre?
Vysokohorského nosiča v Tatrách, ak by som mala lepšiu kondíciu a kolená.
Aké predmety vás v škole nebavili?
Mňa nebavili učitelia, ktorí tie predmety učili. Naučili ma nemať tie predmety rada. Boli to učitelia matematiky a fyziky.
Ako spravidla relaxujete?
Dlho a rada spím. Vypínam zvonenie na telefóne. Smejem sa s dcérou. Stretávam sa s kamarátmi. Čítam dobré knihy, vyberám si kvalitné filmy, koncerty a, samozrejme, výstavy. Cestujem.
Aké sú vaše záľuby?
Všetko uvedené o bod vyššie a ešte dobré jedlo a vínko. Rada ho pripravujem, no ešte radšej vychutnávam.
Zostáva vám na záľuby dostatok času?
Momentálne nie.
Ako by ste charakterizovali samu seba?
Cholerický optimista.
Čo je vaším životným snom?
Zostať cholerickým optimistom.
Čo vás dokáže rozveseliť?
Moja dcérka Sabinka. Vždy. A tiež moja najlepšia kamarátka Ľubka.
Čo vo vás vie vyvolať zúfalstvo?
Hlúposť a arogancia ľudí.
Čo je pre vás najväčšou vzácnosťou?
Človek nezištne opätujúci úsmev.
Čo vás naposledy najviac potešilo? Alebo kto a čím?
Môj kamarát Shooty (Martin Šútovec) ma svojimi dokonalými karikatúrami poteší každý deň. Čo ma však neteší ani trochu, je realita, z ktorej čerpá svoje námety.
Chceli by ste žiť niekde inde?
Možno na chvíľu na úplnom severe Európy. Kvôli polárnej žiare, zime a snehu.
Aký je váš najobľúbenejší autor a najobľúbenejšia kniha?
Obľúbených autorov mám veľa. Nabokov, Dostojevskij, Golding, Tolkien, Tatarka, Sloboda, Nesbo, Márquez, Smrek, Poe, Bulgakov, Iľf & Petrov… Mojou najobľúbenejšou knihou je určite Zelinkár od Juraja Fándlyho.
Kto je vaším najväčším vzorom a inšpiruje vás?
Moja mamina. Je mojim najtrpezlivejším poslucháčom, nikdy nikoho neposudzuje, hľadá v ľuďoch dobro a dodnes ma učí nebrať nedôležité veci príliš vážne.
Je niečo, na čo by ste sa nedali nahovoriť?
Na politickú kariéru.
