Kedysi sa ľudové tradície udržiavali v každom dome. Dnes je to skôr rarita. „Nikdy ma neoslovovali drotárske veci. Nepáčili sa mi ani tie staré, napadnuté patinou. Pripadalo mi to celé také studené,“ spomína s úsmevom Monika Porubčanská na mladosť. Nakoniec si ju drotárstvo úplne obmotalo. Dnes jej už chladným vôbec nepripadá.
Keď jej deti odrástli a začala mať viacej času, vyplniť si voľný čas skúšala rôzne. „Začala som slamou, pokračovala šúpolím a skončila pri batikovaní. Ale to bol koniec. Prefarbíte pár starých tričiek a už s tým ďalej nie je čo robiť.“ Vraj už vtedy vedela, že musí skúsiť niečo ďalšie. Čokoľvek tradičné okrem drotárstva.
Začala paličkovaním
„V Žiline, v časoch mojich začiatkov, fungovala na veľmi dobrej úrovni osveta, kde robili všakovaké kurzy. Zamerala som sa teda na paličkovanú krajku. Veľmi sa mi to páčilo, vytvorila som mnoho záložiek do kníh, ale bolo to príliš náročné na chrbát.“ Hovorí, že s tým musela nakoniec prestať.
Mala známu, ktorá ju volávala na všelijaké nové kurzy. „Raz prišla ku mne domov a vravela, aby som šla do Živeny, že sa tam budú učiť drôtovať. Nechcela som, dlho som premýšľala, ale nakoniec som šla vyskúšať,“ rozpamätáva sa na svoje začiatky spred 23 rokov.
Hneď prvá hodina ju nakopla. Ich lektorke sa páčili všetky práce. Tie jej nadmieru. Veľmi ju chválila a dokonca jej ukázala rôzne finty, na ktoré človek príde až rokmi praxe a ďalej ich neposúva. „Ako prvé sme sa učili drôtovať vajíčka. Potom sme ich prezentovali. Cítila som však, že nie je fér vystavovať hneď vedľa našej lektorky to, čo ma ona sama naučila. Začala som preto zbierať hladké oblé kamene a drôtovať tie.“ Tým sa jedna druhej odlíšila.
Human Hills: Názov vymysleli pri pive Čítajte
Diplom za netradičnú prácu
S drotárstvom začala v marci a už pred Vianocami dostala prvý diplom za netradičné spracovanie drôtu. Bola to pre ňu neskutočná motivácia. Inšpirácie hľadala všade navôkol. „Začali mi chodiť po ume rozprávky. Keď som si pozrela knižku alebo obraz, premýšľala som, ako by som to urobila. Z drôtu si viete spraviť celý svet,“ objasňuje s úsmevom na tvári.
Celý život pracovala s deťmi. Cit pre jemnosť a presnosť si vycibrila najmä pri nich. Práve vďaka nemu dokáže vytvoriť aj tie najmenšie detaily maximálne precízne.
„Začala som tvoriť vajíčka z medeného drôtu, ten je mäkký a poddajný. Ozajstní drotári však robia pozinkovaným. Robila som hodne aj s ním, ale ak mám byť úprimná, už nemám takú silnú ruku, už nevládzem,“ vysvetľuje s tým, že pozinkovaný drôt je náročný aj pre pokožku, ktorú dráždi.
Michal Ďuriš: Popularita je dvojsečná zbraň Čítajte
Tvorí pre radosť
Obmotať a vyzdobiť vajíčko do posledného detailu jej trvá aj sedem hodín. Svoje výrobky však nepredáva. Tvorí pre radosť sebe aj iným. „Výrobok, ktorý sa mi podarí, si na istý čas nechám, poobdivujem ho a buď si ho odložím na pamiatku pre ďalšie generácie, alebo ho posúvam ďalej, nech urobí radosť iným,“ prezrádza s pokojom v hlase.
Sporadicky vyučuje drotárčinu jednotlivcov. Skúšala v Krupine aj drotárske kurzy, neuchytili sa. „Robila som kurzy dvakrát v škole pre deti. Prišli mi na ne aj rodičia a učiteľky. Niekoľkokrát som to skúšala aj na osvete a v starobinci.“ Táto ľudová tradícia sa v Honte veľmi neuchytila. Krupina predsa len nepatrí do drotárskeho regiónu, akým sú Kysuce či Liptov.
