LITAVA. Niektoré tradície sa zachovali aj desiatky rokov. V dedinke Litava dievčence s vyšívaním začínali už v mladom veku. Sotva dosiahli školský vek, už ich matky zaúčali v práci s ihlou a niťou.
Nechodila ešte do školy a už šila
Apolóniu Mozoľovú tejto krásnej práci učila mama. „Ešte som ani do školy nechodila a už som v ruke držala panamu, kus starého plátna a ihlu,“ hovorí s tým, že mama sa na ňu často hnevala, keď sa nebrala do vyšívania.
„Keď sme chceli chodiť pekne oblečené, museli sme si vyšiť,“ spomína pani Mozoľová na mladosť. Tradične začínala krížikmi, postupne sa naučila zložitejšie vzory. Svoje vzácne výtvory však nikdy nepredala. Mala štyri deti. Bolo pre koho robiť.
„Pri práci s ihlou a niťou vydržím aj celý deň. Viedla som k tomu aj dcéry a vnučky,“ prezrádza nadšene a dodáva, že pri práci potrebuje aj dvoje okuliare. Zrak už nie je taký ostrý ako zamlada.
„Pri týchto ručných prácach potrebujete najmä trpezlivosť, chuť do roboty a vedieť aj správnu techniku,“ radí.
Dievky sa výšivkami chceli odlíšiť
„Už keď som mala šesť rokov, musela som sa naučiť vyšívať,“ spomína na svoje detstvo aj Katarína Vicianová. „Boli sme tri sestry a jeden brat. Vtedy sa kroje nosili denne. Ak sme chceli byť pekné, vyšívali sme si. Mama to pre všetkých robiť nestíhala.“ Šiť začínala pre staršie sestry, ktoré mali robotu na poli či statku.
„Keď som už aj ja dorástla, bola som dievka, vyšívala som pre seba. Krátila som si tým dlhé večery,“ vysvetľuje nostalgicky. V časoch jej mladosti sa predávali výrobky do ústredia v Bratislave. Vedela si tým aj slušne privyrobiť.
Táto ľudová tradícia bola na Litave veľmi rozšírená. Dodnes sa jej venujú staršie ženy, ktoré zdobia farebnými niťami obrusy či košele pre svoje vnúčatá a blízkych. Katarína nevie zabudnúť ani na časy, keď omša v kostole znamenala veľkú udalosť.
„Mladé dievky sa na nedeľu dohodli, v akých farbách budú mať kroje,“ hovorí svižná babička. So zármutkom však dodáva, že dnes sa už do krojov oblieka len na svadbách či ľudových slávnostiach. Aj to nie je pravidlom.
