Agentúrnu správu sme nahradili autorským textom
Človek môže mať veľa známych, kamarátov, ale len zopár ľudí, ktorí sa z tejto skupiny vymykajú. Takým bol pre mnohých kolegov Marián Labuda, človek vždy náročný na seba a okolie, v prejave neúprosný a presný, no vo svojom zmysle pre grotesku zároveň krehký a zraniteľný.
Herec, ktorý s mnohoznačnou noblesou dokázal stvárniť aj najprostejší charakter. Zomrel v piatok po náhlej slabosti vo veku 73 rokov.
Dobiehali ho témy, ktorými ako dieťa žil
„Boli sme spriaznené duše od začiatku, teda od chvíle, keď som sa ním v divadle delil o spoločnú šatňu. Som vďačný, že mi bolo dopriate vnímať jeho blízkosť, že sa mi v živote priplietol do cesty,“ hovorí jeho dlhoročný kolega Martin Huba. S Mariánom Labudom stál na javisku veľakrát, no chvíle, ktoré s ním zažil, boli vždy výnimočné. To od neho sa učil citlivému prístupu k divadlu.
Marián Labuda mal vždy v sebe to civilné a dokázal so svojou náturou na javisku i pred kamerou dobre pracovať. Možno aj preto ho „dobehli“ témy, ktorými ako dieťa žil - najprv tak trochu ako Kukučínov Neprebudený, keď v detstve ani netušil, že čosi ako herectvo vôbec existuje. Vo filme Záhrada bol zase krajčírom ako jeho otec.
MARIÁN LABUDA
(28. 10. 1944 Hontianske Nemce – 5. 1. 2018 Bratislava)
- Po skončení Divadelnej fakulty VŠMU nastúpil do SND, v roku 1968 spoluzakladal Divadlo na Korze, odtiaľ prešiel po zákaze na Novú scénu. Tam sa vypracoval od komických a tragikomických postáv, ktoré mu sedeli, aj k veľkým dramatickým úlohám. Od roku 1990 bol opäť členom Činohry SND. Hosťoval na mnohých českých divadelných scénach. Nízky vzrast, čo by väčšina hercov považovala za hendikep, vedel premeniť na jedno zo svojich hlavných poznávacích znamení.
- Jeho najznámejšou rolou bol pán Pávek v legendárnej komédii Vesničko má středisková. Patril ku generácii najvýznamnejších československých hercov.
- Jedna z jeho prvých filmových úloh bola vo filme Petra Solana Kým sa skončí táto noc z roku 1965. Za postavu krajčíra vo filme Martina Šulíka Záhrada získal v roku 1995 Českého leva.
- Hral aj vo filmoch Krajinka (2000), Jadvigin vankúšik (2000), Všichni moji blízcí (1999), Orbis Pictus (1997), Kráľ Ubu (1996), Život a neobyčejná dobrodružství vojáka Ivana Čonkina (1994), Žebrácka opera (1991), Stretnutie s Venušou (1991), Konec starých času (1989), Dobří holubi se vracejí (1988), Prodavač humoru (1984), Ružové sny (1976), Pacho, hybský zbojník (1976), Obsluhoval jsem anglického krále (2006), objavil sa aj v pokračovaní rozprávkového hitu Anjel pána 2 (2017).
- V rokoch 2003 - 2004 prispieval svojimi stĺpčekmi aj do dennika SME. Vyšli knižne pod názvom Oko stĺpkom.
A práve v otcovej krajčírskej dielni v dymovej clone pariacej sa žehličky sa ako dieťa hrával na farára, ktorého potom stvárnil vo filmoch Dobří holubi se vracejí, v Jadviginom vankúšiku alebo vo svojej veľkej divadelnej úlohe Tisa.
Prekliaty výrok
Narodil sa v deň výročia Československej republiky, a tak sa týmto dátumom cítil rozmaznaný. Rád si vraj predstavoval, že jeho narodeniny oslavuje celá republika.
Detstvo však prežil najmä s uchom nalepeným na rádiu, keď so zatajeným dychom počúval verneovky, presvedčený, že sa to "v tej škatuli" deje naozaj.
Tam niekde sa zrodila jeho túžba stať sa hercom. Aj napriek tomu, že ho po celý život sprevádzal prekliaty výrok akéhosi úradného poradcu, ktorý mu povedal, že na také niečo treba talent.
Marián Labuda ho mal, a aj tak pochyboval. Nepokoj zo seba samého akoby ho poháňal vpred. Mal pocit, akoby zakaždým bolo treba dokazovať, že na hereckej škole bol správne. Jeho kolegovia ani publikum však nemali dôvod pochybovať.
Nie každý s každým
„Bol najtalentovanejším hercom vo svojej generácii. Je mi veľmi ľúto, že sme oňho prišli,“ hovorí o ňom herec Milan Kňažko.
Mariána Labudu poznal vyše päťdesiat rokov, presne od čias, keď mu staval kulisy v inscenácii Koniec maškár, kde vtedy alternoval s Jurajom Slezáčkom v hlavnej úlohe.
Vnímal ho vždy ako veľmi sympatického človeka, mal ho úprimne rád.
„Mal som dvoch bratov v emigrácii, vzťah s Mariánom mi ich nahrádzal, bol mi ako tretí brat. Bol veľmi schopný, bystrý, vedel prekvapovať, už v škole vystupoval ako jeden z najlepších. Mal široké herecké možnosti nielen ako komik. Takých hercov je málo,“ hovorí Kňažko.
Celých osemnásť rokov hrali v trojici s Milanom Lasicom vo vynikajúcej inscenácii Kumšt v réžii dnes už nebohého Martina Porubjaka.
Príbeh o troch priateľoch, ktorých hádka nad neviditeľným obrazom priviedla až k nekompromisnému odhaleniu ľudských charakterov, slabostí a trápení, ukázal, aký neodolateľný šarm majú herci v správnej konštelácii, keď majú k sebe blízko a ľudsky si rozumejú.
„Tá hra bola pre nás ako jam session v hudbe. Nie každý s každým môže také niečo zažiť,“ hovorí Kňažko.
Boj s pamäťou
Zdravotné problémy Mariána Labudu trvali už niekoľko rokov, do istej miery s tým mohla súvisieť aj tragická dopravná nehoda v roku 2005, za ktorú musel niesť zodpovednosť. Psychická aj fyzická záťaž sa postupne odrazili na jeho kondícii.

V minulosti mal geniálnu pamäť, musel však začať bojovať s jej výpadkami.
Aj preto napokon v roku 2014 stiahli inscenáciu Kumšt, podobne ako inscenáciu Tiso v Divadle Aréna, kde niekoľko rokov pred plným hľadiskom exceloval.
Sympatické je, že divadlo hru nedávno obnovilo v hlavnej úlohe s jeho synom.
Hoci nebolo ľahké zmieriť sa s krutou realitou, vyrovnával sa s ňou statočne.
Ako prežíval v divadle okno? "Nie je to príjemné, ale dá sa to riešiť. Niekedy ste však v stave, keď vám kolegovia darmo naznačujú zo všetkých strán, o čo ide, vy jednoducho nepočujete, máte blok. Vtedy treba podísť bližšie k šepkárke. Tí skúsenejší, drzejší herci strčia hlavu priamo k nej do portálu," hovoril pred troma rokmi v rozhovore pre SME.

Priam symbolicky tak zdôraznil, aká dôležitá je úloha šepkárky v divadle. Jedna z nich bola totiž jeho manželkou a celoživotnou partnerkou a vždy ho podporovala.
Ešte pred pár dňami sme ho mohli vidieť medzi kolegami, rád si pozrel nové zaujímavé tituly v divadle. Keď mu však naposledy prišlo nevoľno, nezvládol to. Hoci jeho manželka okamžite zavolala sanitku a pokúsili sa ho oživiť, vrátiť sa ho už nepodarilo.
Nešlo pritom o jeho prvý kolaps, po tom prvom v marci 2012 nejaký čas pobudol v nemocnici. Ďalší prišiel v júli 2016, vtedy išlo o podozrenie na mozgovú príhodu a po šiestich dňoch ho prepustili do domácej opatery.