Silvia Bystričanová: Som trpezlivosti vďačná, že má so mnou trpezlivosť

Piata kniha detvianskej autorky, rovnako ako predošlé, pohladí dušu, rozbúcha srdce a pripomenie silu a zároveň krehkosť priateľstva a lásky. Autorka svoju novú knihu venuje tým, ktorí žijú svoj obyčajný život s vedomím, že obyčajné je najvzácnejšie.

Posledných päť rokov ste každý rok napísali jednu knihu. Tri dni do raja je teda vaša piata kniha. V čom je iná ako predošlé?

Človek získava skúsenosti, dozrieva, speje do bodu, ku ktorému sa sám smeruje postojom, skutkami a životnými hodnotami, preto je každá ďalšia kniha určite zrelšia. Písať o láske sa dá aj prostredníctvom zložitejších tém, a či sa mi to podarilo, nechám na posúdenie čitateľov. Jedno však majú moje knihy spoločné. Píšem v nich o bezvýhradnej láske k človeku.

Vaše príbehy sa odohrávali už v čajovni, trafike... tentoraz je to, okrem iných miest, aj divadelná šatňa. Čím vás divadelná šatňa priťahuje?

(zdroj: Waldemar Švábenský)

Genius loci je to, prečo ma divadelná šatňa priťahuje. Koľko výnimočných ľudí s komplikovanou dušou a talentom sa v nej vystriedalo, pripravených potešiť oči diváka hladného po umení?

V divadelnej šatni cítiť nielen hercov, ale do stien sa vpísali historky z divadelného zákulisia. Avšak pre mňa je výnimočná chvíľa, keď herec po predstavení v divadelnej šatni scivilnie. Je v tom niečo symbolické. Zhodiť zo seba masku, kostým iného človeka, a byť sám sebou.

Chceli ste niekedy byť herečkou?

Nie, aj keď som ochotnícky divadlo v mladosti hrávala pod režisérskou taktovkou Janka Seleckého z Divadla Jozefa Gregora Tajovského. Skôr ma lákalo zákulisie divadla a písanie divadelných hier. Možno k tomu takto okľukou cez knihy spejem. (Úsmev.)

A keby ste boli herečkou, akú rolu by ste si rada zahrali?

To viem veľmi presne. Matku Guráž. Ale veľmi rýchlo by som pochopila, že najlepšia Matka Guráž bola nezabudnuteľná Hana Medřická. (Úsmev.)

Tri herečky vo vašej novej knihe majú spoločné to, že sú výnimočné ženy. A priateľky. Aj vy máte priateľky herečky. Je niečo z nich vo vašich románových postavách?

V každej mojej literárnej postave je reálny základ. Skutočný človek, aj keď občas poskladaný z troch ľudí. Niektorí ľudia, moje kamarátky herečky nevynímajúc, sú natoľko výnimoční, že by bola večná škoda nezachytiť na papier ich slovný prejav alebo gestá, prípadne komplikovanosť, ktorou talentovaní ľudia často oplývajú. Nevybrala som si však prostredie divadla prvoplánovo. Vybrala som si ho ako mikropriestor ľudí s krehkou dušou. Kamarátky ma inšpirovali svojou húževnatosťou, nesamoľúbym herectvom a občasnou komplikovanosťou, ktorú sa snažím s rešpektom a láskou pochopiť.

Kniha má názov Tri dni do raja. Pre hlavnú hrdinku príbehu, herečku Valentínu, je rajom (ne)samota na chalupe. Čo je rajom pre vás?

Požehnaná chcená samota na chalupe. V lete som tam zažila neopakovateľnú chvíľu, o ktorej môžem povedať, že sa ma dotkla čistotou raja a zastal čas. Do záhrady mi vošla srnka a obidve sme sa vzájomne vyľakali. Ona odbehla na koniec záhrady, ale potom si to rozmyslela a dlho sme sa na seba dívali. Bola to veľmi zvláštna chvíľa, keď sa človek cíti byť súčasťou niečoho väčšieho a lepšieho. Vtedy som si uvedomila, že takto by sme sa mali cítiť vždy...

V príbehu je veľa, veľa lásky, veď... všetci si zaslúžia lásku. A ani slepota láske nebráni. Valentínina nevidiaca sestra Eny je skvelá žena, plná optimizmu a energie a hodná lásky. Kde ste ju našli?

Eny som našla dvakrát. Prvýkrát v puberte, keď som čítala knihu Ema a ja. Už vtedy ma fascinovalo slepé dievča a jej vodiaci pes. Druhýkrát som našla Eny asi pred rokom prostredníctvom facebooku, pracuje v Únii nevidiacich. Dovolila mi precítiť svet nevidiacich tým, že mi ozrejmila spôsob ich bytia. Skúste si zatvoriť oči a prejsť sa po byte, ale ani tak nepochopíte ich spôsob života, pretože vy budete mať možnosť oči otvoriť. Eny nie. Ona musí navliekať nitku do ihly dovtedy, kým sa jej to nepodarí...

S odvolaním sa na vašu knižku sa pýtam: Dá sa naučiť nesúdiť a mať rád... aj tých, ktorí si našu lásku, možno, nezaslúžia?

S odvolaním na osobnú skúsenosť, môžem potvrdiť, že sa to dá. Človek síce musí vyjsť zo svojej komfortnej zóny, musí sa naučiť nebrať všetky slová osobne a povedať si: Dostal som možnosť mať rád aj tohto človeka. Je to len na našom osobnom rozhodnutí, či spotrebujeme všetky zásoby lásky, ktoré sme získali statusom človeka. Mať rád je výsada.

V knihe píšete, že trpezlivosťou vybojované bozky by mali mať pokračovanie. Čo sa vám podarilo vybojovať trpezlivosťou?

Napríklad mojich päť kníh. Písanie kníh vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti sedieť na zadku. Ešte nikto nikdy nenapísal knihu na bežiacom páse. Trpezlivosť je moja výrazná vlastnosť, ktorá ma vystihuje a som trpezlivosti veľmi vďačná, že má so mnou trpezlivosť. (Úsmev.)

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Lukáš Latinák má na Vianociach najradšej sneh a zimné radovánky Čítajte 

Pri čítaní knihy ma oslovilo aj toto konštatovanie: Chcela by som žiť v dome bez poštovej schránky. Chceli by ste, a prečo?

Je to v mojich očiach akýsi prejav nezávislosti, a teda aj slobody. Byť nedostihnuteľným pre šeky a reklamné noviny nám dáva prísľub pokojnejšieho života bez zbytočného balastu. A možno by sme konečne začali používať zdravý sedliacky rozum a zadefinovali si, čo je podstatné a čo nás od podstaty odpútava.