ZVOLEN/TRNAVA. Mladej a talentovanej rodáčke zo Zvolena už od malička učarovali kone a jazdecký šport. Spolu s rodinou sa predčasom odsťahovala spod Pustého hradu do Trnavy a aj to odštartovalo jej kariéru parkúrovej jazdkyne. Za dva roky jazdenia sa jej meno už na Slovensku (a nielen v našej krajine) stáva čoraz známejším. Simona nie je jediná športovkyňa v rodine Antalíkovcov. Jej otec svojho času hrával hokej.
Simona Antalíková študuje odbor jazdectvo na Športovom gymnáziu Jozefa Herdu v Trnave. Aj keď sa parkúru venuje len dva roky, má za sebou už viacero úspechov. V roku 2017 prešla z detskej kategórie medzi juniorov. V budúcom roku by sa rada dostala na slovenský šampionát. Jazdí za klub JK Kubiš Trnava.
Čo alebo kto ťa priviedol ku koňom?
– Už od malička ma to ťahalo ku koňom. Ešte keď sme žili vo Zvolene, tak sme v podstate ani nevedeli o tom, že sú jazdecké kluby a chov koní aj v tomto meste. Rodičom som stále pílila uši, že chcem jazdiť na koňoch. Nakoniec súhlasili s tým, že to môžem vyskúšať. Po presťahovaní do Trnavy sme šli do Kačína a tam som začala prvýkrát jazdiť, mala som vtedy 11 rokov. Takže od malička mám vzťah ku koňom, nik ma do toho nenútil a jazdectvo nemáme v rodine.
Kedy si sa začala jazdectvu venovať súťažne?
– Bolo to približne pred dvoma rokmi, keď som mala 13 rokov.
Motoristický pretekár, moderátor a hlásateľ HKM Zvolen. Matuška si v poslednej dobe hokej obľúbil Čítajte Pamätáš si na svojho prvého koníka a na prvé úspechy s ním?
– Prvého koníka som mala od roku 2014. Mala som ho približne rok. S ním som odjazdila prvé súťaže pre najmenších. Avšak potom, už ako boli súťaže vo vyšších vekových kategóriách, už nebol spoľahlivý, tak som ho vymenila.
Jazdíš iba parkúr?
– Na pretekoch iba parkúr. Na tréningoch jazdím aj drezúru, lebo bez nej by sa koníka nedalo nič naučiť.
Prečo si si vybrala práve túto disciplínu?
– Rozmýšľala som ešte okrem parkúru aj nad spomínanou drezúrou. Parkúr je ale pre mňa ten správny adrenalín. Najkrajšie je, keď kôň so mnou na chrbte preskočí prekážku.
Vysvetli, čo je najpodstatnejšie v parkúre. Čo okrem času a zhodenia prekážok sa trestá a podľa čoho sa určuje poradie?
– Pred súťažou je určitá trasa, ktorú si všetci jazdci musia prejsť, prerátať línie, koľko cvalových krokov spraví kôň, aby ho potom vedel správne naviesť na skok. Potom je najdôležitejšie si to zapamätať, aby to jazdec nepoplietol, pretože ak by preskočil inú prekážku a v inom poradí, ako mal, je hneď diskvalifikovaný. Samozrejme sa meria čas. Za zhodenie jednej prekážky sú 4 trestné body. Jazdí sa na optimálny čas alebo najrýchlejší. Čiže sa snažíme zajazdiť čo najbližšie k stanovenému času alebo čo najrýchlejšie. Ak sa napríklad prekročí stanovený optimálny čas, tak za to sa tiež k výsledku priratúvajú trestné body.
Vlastniť koňa, starať sa o neho, jazdiť na súťaže. To istotne nie je lacná záležitosť. Máš svojich sponzorov alebo ako si zastrešuješ práve financie?
– V poslednej dobe, ako skáčem vyššie súťaže, tak sa mi aj ozvali dvaja sponzori. Jeden zo Slovenska a jeden z Talianska. V druhom prípade chceli, aby som reprezentovala ich značku, ale najprv som si ich produkty musela kúpiť a keď budem s nimi spokojná, až potom by ma zobrali. Ale kupovať si ich produkty nie je lacná záležitosť, takže z tohto som vycúvala. Takisto sme sa nedohodli ani na sponzorstve zo Slovenska. Doteraz som žiadneho sponzora nemala a aj momentálne som bez neho, ale hľadáme ho. Zatiaľ financovanie ide z rodinného rozpočtu.
Prezraď tvoje najväčšie úspechy, na ktoré si hrdá...
– Ešte keď som jazdila medzi deťmi, tak som bola celkovo druhá v Equistyle Cupe. Počas celej sezóny som chodila po pretekoch a zbierala body do hodnotenia tohto seriálu. Tento rok som skončila v jednej podobnej sérii celkovo na treťom mieste. Darilo sa mi pred časom aj v Šamoríne, kde som skončila prvá, druhá a štvrtá. To považujem za úspech, lebo sa na pretekoch zúčastnilo veľa koní.
Koľko súťaží absolvuješ do roka?
– V lete som väčšinou každý druhý víkend na pretekoch a v závere sezóny už chodím pomenej, takže presný počet súťaží sa nedá povedať.
Aké sú tvoje plány na rok 2018?
– Chcela by som sa zúčastniť pohára, ktorý je zaradený do juniorskej kategórie, pretože už druhú sezónu budem súťažiť medzi juniormi. Rada by som sa zúčastnila aj na majstrovstvách Slovenska. Tie som chcela absolvovať už tento rok, ale keďže som bol nováčikom medzi juniormi a nemala som naskákanú potrebnú výšku, tak som ich nemohla absolvovať.
Trojnásobná juniorská majsterka sveta Trajteľová: Nič, čo stojí naozaj za to, nie je jednoduché Čítajte Od akého veku môžeš súťažiť v kategórii juniorov?
– Keďže sa sezóna začína v januári, môžete v nej súťažiť odvtedy, v ktorom roku dovŕšite 15 rokov. Pre mňa to bola trošku nevýhoda, keďže som novembrová. Bol to dosť veľký skok z detí k juniorom. Medzi deťmi som ešte s jednou mojou kamarátkou bola najzohratejšia, najvyskákanejšia. Zrazu prišla nová sezóna a bola som medzi juniorkami, takže som musela začínať akoby odznova.
Čo chceš dosiahnuť v tomto športe? Je reálne dostať sa na olympiádu?
– Kebyže sa mi naskytne možnosť ísť na olympijské hry, tak by som to brala všetkými desiatimi. Alebo kebyže mi niekto dá príležitosť jazdiť dobré kone, tak by to bolo super, lebo by ma to iba posunulo vpred. Do budúcnosti by som rada chcela, ak by sa nejaký sponzor našiel, ešte jedného koňa. Je to omnoho lepšie, keď jazdec jazdí na viacerých koňoch. Olympiáda by bola skvelá, ale ak mám ostať pri zemi, tak v prvom rade by som bola rada za dobré výsledky na majstrovstvách Slovenska, to by mi otvorilo bránu na majstrovstvá Európy, ktoré budú o dva roky.
Aké sú nominačné kritériá na ME?
– Na slovenský šampionát nominačné kritériá nie sú, na ME, samozrejme, áno. Na Európu musí mať jazdec odskákané určité preteky, aby sa ich mohol zúčastniť.
Spomínala si teda, že jazdíš iba na jednom koni...
– Preteky jazdím iba na jednom koni. Ale na tréningoch ešte jazdím príležitostne na trénerkiných koňoch.
Ako sa volá tvoj koník?
– Je to kobyla, volá sa Nikolka. Ibaže meno som nevyberala ja, už som ju s týmto menom kúpila. Keby bolo na mne, určite jej nedám meno Nikolka (smiech). Je to dosť netypické meno pre koňa.
Aké je to plemeno a koľko má rokov?
– Je to slovenský teplokrvník a má 13 rokov.
Nie je už dosť stará?
- Práveže je to ideálny vek na skákanie parkúru. Akurát som nedávno pozerala na internete, že 19-ročný kôň vyhral šampionát vo Francúzsku. Takže nie je to len o veku, ide o to, ako sa človek stará o toho koňa a koľko má natrénované, akú má kondíciu.
Podľa čoho si sa rozhodovala pri kúpe, že „tohto koníka chcem“?
– Po tom, ako som skončila jazdiť so svojím prvým koníkom, tak sme vyskúšali asi 12 koní. Na začiatku som moju Nikolku vôbec nechcela. Nie je veľmi vysoká. Aj keď svalovej hmoty má dosť, výškou je skôr nižšia a má svojský štýl skoku. Väčšinou kone skáču akoby cez taký oblúčik, ale Nikolka pri vyšších skokoch skočí akoby „šípočku“, a mne sa to práveže vôbec nepáčilo. Kôň, ktorého som mala predtým, ma často zhadzoval a zastavoval pred prekážkou. Avšak potom som ju vzala preto, lebo aj keby sa stalo hocičo, Nikolka jednoducho ten skok urobí. To sa mi na nej zapáčilo. Je to dobrý, zlatý a ochotný koník. Teraz by som ju už nedala za nič.
Ako si teda spolu s Nikolkou rozumiete?
– Na začiatku to bolo ťažké, vôbec sme sa nevedeli zohrať. Aj keď sme jazdili, som nevedela, čo mám s ňou robiť. Za prvé to bol pre mňa nový kôň a za druhé, ona bola úplne iná na jazdenie. Je opak prestížnych koní, ale má iné plusy. Je veľmi spoľahlivá.
Stalo sa ti už, že niektorý koník s tebou na pretekoch alebo tréningu„vypiekol“, prípadne mala si nejaké nepríjemné pády a zranenia?
– Veľa úsmevných príhod mám so svojím prvým koníkom. S ním som zažila aj veľa pádov, ale našťastie sa mi nič vážnejšie nestalo. Na začiatku skákal ako mal, potom som aj ja párkrát spravila nejaké chyby, ako som sa učila a už nechcel ísť cez prekážky. Takmer každý druhý skok, ktorý som mala pred sebou, tak mi zastavil a ja som spadla.
