ZVOLEN. Pamätá si naňho najmä staršia generácia. Ľudový rozprávač Ujo z Detvy, ako ho mnohí poznali, pochodil so svojimi povestnými estrádami celé Slovensko.
Zvolenský rodák Ľudo Zelienka zomrel v roku 1977. Predčasne a nečakane, štyri mesiace pred svojimi 60. narodeninami.
Pred dvadsiatimi rokmi
Pred dvadsiatimi rokmi po ňom pomenovali zvolenskí ochotníci svoje divadlo. Prvej premiéry sa zúčastnila jeho manželka Margita Zelienková aj s dcérou Annou. Zelienkova dcéra, ktorá žije v Bratislave, prišla aj na oslavu 20. výročia ochotníckeho divadla.
Divadlo Zelienka slávi dvadsať rokov od prvej premiéry Čítajte „Vtedy som bola vďačná, že vôbec po toľkých rokoch je téma môjho otca sústavne živá. Že našla svojho diváka, svojho poslucháča a že sa jej herci s takou láskou, oddanosťou a entuziazmom chopili,“ komentuje Anna Ščepánová otázku, či verila, že ochotníci vydržia na divadelnej scéne dve desaťročia.
Írečitý humor
„Medzitým ubehlo dvadsať rokov a vo mne zotrváva hlboký pocit vďaky, že v tomto rýchlom svete, ktorý žijeme, sú ľudia, ktorí chodia do práce a vo svojom voľnom čase znova siahajú po tejto tematike,“ dodáva spisovateľova dcéra.
„A keď tvoria aj inscenácie iných autorov, mám neskromný pocit, že sústavne sa snažia v predstavení o takú tú zelienkovčinu. Vniesť do nich írečitý zelienkovský humor, ktorý mi je blízky a zdá sa, že aj im. A dúfam, že stále aj divákom. Aj po tých dvadsiatich rokoch.“
Spisovateľova dcéra Anna Ščepánová (vpravo) a neter Ľubica Škodová-Lacková. (zdroj: MOJ)Ľudo Zelienka bol syn železničného robotníka pôvodom z Krupiny. Narodil sa vo Zvolene, s rodičmi žil hneď v prvom dome pri Hronskom moste. „Dnes je z neho zrúcanina,“ ozrejmuje Zelienkova neter Ľubica Škodová-Lacková, ktorá žije vo Zvolene dodnes.
„Bol to jeho rodný dom. Neskôr jeho rodičia postavili dom na Kuzmányho nábreží, dnes v ňom sídli Centrum psychologických a poradenských služieb. Bývali sme v ňom spolu aj s mojou mamou Irenou, ktorá bola od svojho brata mladšia o tri roky,“ spomína.
Sestra Ľuda Zelienku mala tri deti; jeho synovec žije v Dudinciach a ďalšia neter v Bratislave. Oslava narodenín ochotníckeho divadla bola zároveň príležitosťou aj na veľké rodinné stretnutie, prišli všetci.
Písaval do rána
„Otec bol pracujúci človek a piatky a víkendy trávil vystúpeniami. Nesmierne rád chodil medzi ľudí. Kým odišiel z domu, písal si poznámky, a po návrate z vystúpenia zážitky, ktoré mohol použiť,“ spomína Anna Ščepánová.
„Často sa domov vracal v noci. Vždy hovoril: Dám si čaj a idem písať. Sadol si do pracovne a pracoval na knihe. Spávať chodil ráno o tretej – štvrtej a o šiestej vstával do roboty,“ opisuje životný štýl svojho otca.
„Ale robil to rád. Keď sa na to pozriem z dnešného pohľadu svojich 54 rokov, myslím, že málo ľudí na svete prežije taký nesmierne plný, bohatý a emocionálne nabitý život. Všetko vždy riešil s nadhľadom a humorom. Bol vždy pozitívne naladený, v každom videl len dobro a často svoje rozprávanie zakončoval svojou obľúbenou vetou: Ľuďom musíš veriť. Mal širokú zelienkovskú dušu, do ktorej sa zmestili snáď všetci ľudia sveta, a to sa odráža aj v jeho knihách a jeho postavách.“
Ľudo Zelienka
Ľudo Zelienka (* 5. december 1917, Zvolen – † 8. august 1977, Bratislava) bol slovenský novinár, dramatik, publicista, pedagóg, redaktor, prekladateľ a ľudový rozprávač. Písal aj pod pseudonymami Ľudovít Radimovský, Ľudo Zelienka-Akela, Ľudo Zelienka-Detvan, Ľudo Zelienka-Hron či Ujo z Detvy,
Knižne debutoval v roku 1950 divadelnou hrou pre deti Detvanček a Hopsasa vo svete nestratia sa. Tematicky čerpal z ľudovej slovesnosti i zo súčasnosti, snažil sa vzbudzovať lásku k prírode a zmysel pre povinnosť.
V tvorbe pre deti sa venoval písaniu najmä humoristických próz, no tiež veselohier a zbieraniu anekdôt, vtipov a historiek.
Je tiež autorom populárnych príručiek a spevníkov, estrádnych, rozhlasových a televíznych scenárov. Vynikol aj ako ochotník a ľudový rozprávač. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z maďarskej a českej literatúry, väčšinou humoristickej.
Zdroj: wikipédia
