Ľuďom musíš veriť, hovorieval spisovateľ Ľudo Zelienka

ZVOLEN. Pamätá si naňho najmä staršia generácia. Ľudový rozprávač Ujo z Detvy, ako ho mnohí poznali, pochodil so svojimi povestnými estrádami celé Slovensko.

Zvolenský rodák Ľudo Zelienka zomrel v roku 1977. Predčasne a nečakane, štyri mesiace pred svojimi 60. narodeninami.

Pred dvadsiatimi rokmi

Pred dvadsiatimi rokmi po ňom pomenovali zvolenskí ochotníci svoje divadlo. Prvej premiéry sa zúčastnila jeho manželka Margita Zelienková aj s dcérou Annou. Zelienkova dcéra, ktorá žije v Bratislave, prišla aj na oslavu 20. výročia ochotníckeho divadla.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Divadlo Zelienka slávi dvadsať rokov od prvej premiéry Čítajte 

„Vtedy som bola vďačná, že vôbec po toľkých rokoch je téma môjho otca sústavne živá. Že našla svojho diváka, svojho poslucháča a že sa jej herci s takou láskou, oddanosťou a entuziazmom chopili,“ komentuje Anna Ščepánová otázku, či verila, že ochotníci vydržia na divadelnej scéne dve desaťročia.

Írečitý humor

„Medzitým ubehlo dvadsať rokov a vo mne zotrváva hlboký pocit vďaky, že v tomto rýchlom svete, ktorý žijeme, sú ľudia, ktorí chodia do práce a vo svojom voľnom čase znova siahajú po tejto tematike,“ dodáva spisovateľova dcéra.

„A keď tvoria aj inscenácie iných autorov, mám neskromný pocit, že sústavne sa snažia v predstavení o takú tú zelienkovčinu. Vniesť do nich írečitý zelienkovský humor, ktorý mi je blízky a zdá sa, že aj im. A dúfam, že stále aj divákom. Aj po tých dvadsiatich rokoch.“

Spisovateľova dcéra Anna Ščepánová (vpravo) a neter Ľubica Škodová-Lacková. (zdroj: MOJ)

Ľudo Zelienka bol syn železničného robotníka pôvodom z Krupiny. Narodil sa vo Zvolene, s rodičmi žil hneď v prvom dome pri Hronskom moste. „Dnes je z neho zrúcanina,“ ozrejmuje Zelienkova neter Ľubica Škodová-Lacková, ktorá žije vo Zvolene dodnes.

„Bol to jeho rodný dom. Neskôr jeho rodičia postavili dom na Kuzmányho nábreží, dnes v ňom sídli Centrum psychologických a poradenských služieb. Bývali sme v ňom spolu aj s mojou mamou Irenou, ktorá bola od svojho brata mladšia o tri roky,“ spomína.

Sestra Ľuda Zelienku mala tri deti; jeho synovec žije v Dudinciach a ďalšia neter v Bratislave. Oslava narodenín ochotníckeho divadla bola zároveň príležitosťou aj na veľké rodinné stretnutie, prišli všetci.

Písaval do rána

„Otec bol pracujúci človek a piatky a víkendy trávil vystúpeniami. Nesmierne rád chodil medzi ľudí. Kým odišiel z domu, písal si poznámky, a po návrate z vystúpenia zážitky, ktoré mohol použiť,“ spomína Anna Ščepánová.

„Často sa domov vracal v noci. Vždy hovoril: Dám si čaj a idem písať. Sadol si do pracovne a pracoval na knihe. Spávať chodil ráno o tretej – štvrtej a o šiestej vstával do roboty,“ opisuje životný štýl svojho otca.

„Ale robil to rád. Keď sa na to pozriem z dnešného pohľadu svojich 54 rokov, myslím, že málo ľudí na svete prežije taký nesmierne plný, bohatý a emocionálne nabitý život. Všetko vždy riešil s nadhľadom a humorom. Bol vždy pozitívne naladený, v každom videl len dobro a často svoje rozprávanie zakončoval svojou obľúbenou vetou: Ľuďom musíš veriť. Mal širokú zelienkovskú dušu, do ktorej sa zmestili snáď všetci ľudia sveta, a to sa odráža aj v jeho knihách a jeho postavách.“