ZVOLEN. Bolí to, aj keď sme so všetkým zmierení. Bolí to viac, ako by sme čakali. Smrť blízkeho človeka sa nedá len tak jednoducho vytlačiť niekde na okraj. Aj keby sme chceli, veľmi chceli...
Pohrebné rituály vo svete majú stovky podôb. Vyvíjali sa storočiami a tisícročiami, ako sme sa vyvíjali aj my.
Cirkevné pohreby, ktoré stále prevládajú pod Tatrami, sú v niektorých krajinách už v menšine. Pre niekoho sú možno priveľmi neosobné. Všimne si to aj menej pozorný človek, keď sa mu do života pripletie viac pohrebov v krátkom čase. Všetko je rovnaké, mení sa iba meno zosnulého. V lepšom prípade si vypočujete krátky životopis. Podobné je to aj pri civilnom obrade.
Volanie po zmene
Tri študentky vzdelávacieho programu Sokratov inštitút v rámci svojich projektov otvorili diskusiu o smrti. Téma nebola úplne nová pre všetky. Monika Suchánska sa jej začala venovať ešte pred Sokratovým inštitútom, prírodné pohrebníctvo bolo témou jej bakalárskej práce. Monika v nej skúmala, aký vplyv má ekologické rozmýšľanie na pohrebné rituály.
Práca Moniky a jej českých kolegýň zo združenia Ke kořenům, venujúcemu sa prírodnému pohrebníctvu, zaujala v Prahe, kde je väčší dopyt po nových spôsoboch pochovávania.
Napriek podobnej kultúre je česká spoločnosť úplne inde. Monika zistila, že naši susedia už nemajú záujem obradne sa lúčiť so svojimi blízkymi.
„Takmer sto percent Čechov sa dáva spaľovať a asi tretinu z nich nesprevádza žiadny pohrebný obrad,“ hovorí Monika. V Prahe je dokonca až takmer sedemdesiat percent kremácií bez prítomnosti pozostalých. Niektorí sa nezaujímajú ani o urnu s popolom nebožtíka.
Ku koreňom
Dievčatá z Ke kořenům prijali ponuku riaditeľa mestských cintorínov v Prahe a klasickým pohrebom vytvorili alternatívu. Našli cintorín, pri ktorom bol nevyužívaný les a spolu ho premenili na Les spomienok. Áno, práve tam ukladajú urny s popolom, ku koreňom stromov. Miesta sú označené iba drevenou ceduľkou. Výhodou je, že starostlivosť o takéto hrobové miesto je nulová. Dokonca nie je potrebná ani urna, popol môžu pozostalí vysypať do vyhĺbenej jamky. Tam ju zmiešajú so zemou a lupeňmi kvetov. Takto pôsobí ako výživa pre najbližší strom.
Sviečky, ktoré ľudia obyčajne zapaľujú pri hroboch, sa tu kladú na malé vodné jazierko.
Ľudia v Prahe najviac vítajú, že si pohrebný rituál môžu prispôsobiť podľa seba.
„Česi sa radšej nerozlúčia, ako by mali absolvovať civilný pohreb,“ vysvetľuje Monika. Podľa nej sú civilné pohreby neosobné, v chladnom komunistickom štýle.
Posledná rozlúčka. (zdroj: Archív AU)Pozostalým preto pomáhajú s organizáciou pohrebu, pýtajú sa na osobný príbeh mŕtveho a pripravia obrad podľa ich predstáv. „Snažíme sa podporiť rodinu v tom, aby si sami povedali, čo na pohrebe chcú,“ hovorí Monika.
V Lese spomienok môžu ľudia pri urne svojich blízkych sedieť a spomínať pokojne aj celý deň.
Po polroku existencie mal pražský prírodný cintorín tridsať pochovaných. Väčšinou išlo o klientov, ktorí mali popol svojich blízkych aj niekoľko rokov doma, pretože nevedeli nájsť vhodné miesto na jeho uloženie.
Ke kořenum podporuje ľudí, aby vopred mysleli na to, aký chcú mať svoj pohreb. Pripravia zoznam svojich prianí, a tým všetko uľahčia svojim najbližším. Túto možnosť však využil zatiaľ len jeden záujemca. „Ľudia si nevedia predstaviť, že raz umrú. Pre niektorých je smrť tabu, aj keď už ležia na smrteľnej posteli,“ dodáva Monika Suchánska. Sama považuje smrť za súčasť životného cyklu. Napriek tomu priznáva, že si na pohreboch, ktoré organizujú, občas poplače.
Na Slovensku si vybrali Zvolen
O tom ako preniesť pražský projekt na Slovensko, začala uvažovať Andrea Uherková zo Živice. Ešte ako študentka Sokratovho inštitútu si vybrala Zvolen. Mesto, kde je veľa študentov na ekologických a lesníckych odboroch Technickej univerzity, ktorú navštevuje aj Andrea. Prírodný cintorín má totiž aj ekologický rozmer.
Spolu s Monikou si už na kraji zvolenského cintorína vyhliadli vhodné miesto. Na rozdiel od Prahy ide iba o lúku s terasovitými vyvýšeninami na cintoríne na Zlatom potoku. Aj preto budúci prírodný cintorín pomenovali Záhrada spomienok.
Mesto Zvolen im zatiaľ prisľúbilo priestor s veľkosťou asi 500 metrov štvorcových, kde je možné pochovávať spopolnené ostatky v urnách alebo ich rovno sypať ku kvetinovým záhonom. Na pochovávanie v truhlách je to málo, na rozdiel od Prahy rátali aj s takýmto spôsobom pochovávania.
„Na začiatok nám to stačí,“ dodáva spokojne Andrea Uherková, no dúfa, že v budúcnosti dostanú priestor aj pre pochovávanie v truhlách. Pretože táto tradícia je na Slovensku stále silná. A aj keď sa stále viac ľudí dáva spopolniť, v dohľadnom čase ich určite nebude väčšina.
Na zvolenský prírodný cintorín už Živica získala príspevok z Ekopolisu. Štyritisíc eur by malo stačiť na úpravu priestoru. Okrem výsadby by tam chceli umiestniť aj umelecké dielo s malou vodnou plochou. Tá by slúžila, podobne ako v Prahe, pre sviečky.
Prírodný cintorín bude stále majetkom mesta, Živica sa bude starať o výsadbu a úpravu, a neskôr aj o pohreby, ktoré tam budú. Poplatky za prenájom hrobového miesta pôjdu mestu. Vzťah upraví zmluva o vzájomnej spolupráci. Ak všetko pôjde podľa plánu, Záhrada spomienok bude pripravená koncom septembra.
Prírodný cintorín a cirkevný obrad sa nebudú vôbec vylučovať. Andrea Uherková sa už informovala na zvolenskej fare. Dozvedela sa, že pokiaľ je to na cintoríne a popol bude v urne, nič neprekáža tomu, aby obrad viedol kňaz. Aj pohrebný obrad, ktorý si ľudia sami upravia.
