SLIAČ. „Som dojatá. Neviem, či si zaslúžim mať lavičku pri takých velikánoch, akým bol Andrej Sládkovič či Božena Němcová,“ povedala herečka Mária Kráľovičová pri otvorení Parku velikánov v Kúpeľoch Sliač.
Tri vkusné drevené lavičky sú zatiaľ v parku prvými. Na lavičke Márie Kráľovičovej sú v inom odtieni dreva vyrezané iniciálky jej mena. Lavičku Andreja Sládkoviča zdobia dve srdcia. Lavičku spisovateľky, ktorá sa tu liečila, pomenovali po jej najslávnejšom diele; cez opierku je vyrezaný nápis „babičkina“.
Osudová Marína
Sládkovič, ktorý žil tri roky na Sliači, tu napísal Marínu, ľúbostnú báseň pre svoju nenaplnenú lásku Marínu Pischlovú. Jeho báseň sa stala osudovou aj pre Máriu Kráľovičovú, ktorá nedávno oslávila 90. narodeniny v úžasnej fyzickej a mentálnej kondícii.
Mala dvadsaťjeden, keď ju Jozef Budský obsadil do zdramatizovanej Sládkovičovej Maríny. Hoci už predtým hrala, po stvárnení Maríny sa stala skutočnou hviezdou. Básnik Miroslav Válek označil Marínu za inscenáciu storočia, dlho sa však nehrala; zakázali ju.
Okrem toho, že herečke inscenácia predurčila jej recitátorskú dráhu, vďaka ktorej cestovala po svete, priniesla jej aj druhé neoficiálne meno. Dnes jej nik nepovie inak ako Marína.
„Vždy som mala rada krátke riadky, teda poéziu. Prvé krátke riadky, ktoré som sa naučila, boli ,anjeličku, môj strážničku, opatruj moju dušičku...ʻ A dodnes si tieto verše opakujem každý deň,“ priznáva herečka.
„Dnes je medzi ľuďmi málo lásky. Aj málo poézie, ktorá kedysi mala pravidelný priestor v novinách. Dnešní mladí sú o ňu ochudobnení,“ dodáva.
Severského sna sa vzdala
Podotýka, že láske ju naučili rodičia. „Otec bol stredný roľník. Pochádzal z deviatich detí a keď tie veľké lány starý Kráľovič podelil všetkým deťom, boli už len maloroľníci,“ smeje sa. „Ale u nás bolo vždy veselo, veď aj nás bolo päť,“ dodáva. „Rodičia sa veľa smiali a ak boli smutní, tak len vtedy, keď hovorili o peniazoch,“ komentuje so smiechom.
Mária Kráľovičová: Celý život som šťastná Čítajte Sama má dve deti. „Viac detí by som ako herečka nezvládla. Veď za moju mladšiu dcéru Janku nemám stále vybratú materskú dovolenku, už na desiaty deň po pôrode som išla na javisko. Ochorela kolegyňa, zavolali ma a musela som ísť,“ spomína.
Za najkrajší darček, aký v živote dostala, považuje básničky, „ktoré pre mňa písal Mirko Procházka, môj muž.“
Vďaka nim sa ako recitátorka dostala na tri kontinenty. „Recitovala som v Amerike, dokonca v Honkongu. V Bruseli, Montreale, Havane, Hanoji, Jeruzaleme,“ vyratúva.
S manželom, ktorý zomrel pred 12 rokmi, sa zoznámila na plese. Prišla naň v požičanom kostýme Sládkovičovej Maríny, ktorú stvárňovala.
„S Procházkom sme prešli celé Slovensko aj celý svet. V pláne nám zostali ešte severské štáty, tie sme si nechávali na záver. Na Škandináviu ma teraz nahovárali deti, ale už nechcem. Nechcem sa vrátiť v železnej truhle naspäť. Teraz neviete, čo vás kde čaká. Tomu, čo sa dnes deje, hovorím tretia svetová vojna.“
