DETVA. Od utorka má Detva na Partizánskej ulici Pamätník obetiam holokaustu. Pamätník odhalila posledná detvianska Židovka Veronika Engel (Erika Weissová), ktorá sa narodila v roku 1933.
Scenár slávnostného aktu narušila silná búrka, ktorá sa prehnala Detvou krátko po pol štvrtej. Príhovory hostí museli preto ukončiť a narýchlo odhaliť pamätník. Hneď nato už začali padať prvé dažďové kvapky. Aby toho nebolo dosť, dážď po chvíli doplnili krúpy a silný nárazový vietor. Po nutnej prestávke sa všetci účastníci slávnosti stretli v Podpolianskom múzeu. Iba pár metrov od jeho stien búrka vyvrátila starý smrek. Dopadol na prázdne parkovisko, pričom strhol elektrický kábel.
Stretnutie v múzeu bolo naplánované, akurát sa tam mali všetci presunúť o niečo neskôr.
Akcia pokračovala príhovormi hostí, prednáškou miestneho historika Jozefa Pavlova o detvianskej židovskej komunite v rokoch 1938 – 1945 a diskusiou s Veronikou Engel o tom, ako prežila holokaust.
Okrem Veroniky Engel sa na podujatí zúčastnili aj ďalší významní hostia, ako historik Karol Fremal, riaditeľ Múzea holokaustu v Seredi Martin Korčok, predseda Židovskej náboženskej obce Banská Bystrica Jaromír Wolt a poslankyňa Národnej rady SR Viera Dubačová.
Krátka pamäť
„Žijeme v dobe, keď si uvedomujeme, aká krátka je ľudská pamäť. Ako divadelná režisérka som sa celý život venovala témam holokaustu a diktatúr. Mám veľmi veľa priateľov medzi ľuďmi, ktorí prežili holokaust. A dnes som konfrontovaná s ľudskou nenávisťou, fašistami, nacistami, mladými ľuďmi, ktorí ani netušia, ako kruto sa ten režim podpísal pod naše dejiny,“ povedala vo svojom príhovore Viera Dubačová.
Podľa nej sme všetci zodpovední za stav, v ktorom sa naša spoločnosť nachádza.
„Rozprávajme sa s nimi o všetkých veciach, aj o tých, o ktorých nechceme hovoriť, pretože práve „biele miesta“ v našich dejinách nás priviedli na toto šialené rázcestie. Prečo mladí ľudia, prvovoliči, volia to najväčšie zlo, aké sa kedy v dejinách objavilo? Je veľmi dôležité, aby sme s nimi komunikovali. Neustále a vytrvalo,“ dodala Dubačová.
Biele miesta
Iniciátorom vytvorenia pamätníka bol Jozef Pavlov. Ako regionálny historik sa venuje niekoľko rokov téme holokaustu v regióne. Podarilo sa mu získať kontakt na Veroniku Engel, ktorá žije v Izraeli. Tá sa po spoločnom telefonáte rozhodla prijať pozvanie na návštevu Detvy. Ako poslanec zastupiteľstva navrhol osadenie Pamätníka obetiam holokaustu.
„Holokaust bol v histórii Detvy „bielym miestom“. Nikde nebolo nič publikované až do mojej prvej monografie Tragédia detvianskych Židov,“ vysvetlil Jozef Pavlov.
K pamätníku prispela tak trochu aj náhoda. „Na sociálnej sieti som si všimol, že jeden príspevok riaditeľa Múzea SNP Stanislava Mičeva komentoval pán Eyal Bloch. Nakoľko som riešil holokaust v širšom regióne, meno Bloch mi bolo známe. Napísal som Eyalovi, či je od zvolenských Blochovcov, čo mi potvrdil. Úplne náhodou som sa skúsil opýtať ako Izraelčana, či nepozná Eriku Weissovú (Engel). Poznal,“ vysvetlil Pavlov.
Židia v Detve
Prvý zdokladovaný Žid sa v Detve objavil v roku 1850. Volal sa Ladislav Kohn. Postupne sa komunita rozšírila na 130 až 140. Číslo sa trochu zmenšilo, keď sa od Detvy oddelila Hriňová. Súpis Židov z roku 1942 hovorí o štyridsiatich osobách v Detve, aj keď toto číslo bolo o niečo väčšie, pretože v tej dobe sa viacerí presťahovali k svojim príbuzným do Zvolena.
Predvojnové spolunažívanie majoritného obyvateľstva a Židov v Detve bolo pokojné.
Väčšinu detvianskych Židov odvliekli ešte v roku 1942, zostalo iba pár, ktorí dostali výnimku. Keď Slovensko obsadili Nemci, prestali výnimky platiť.
