Niekdajšia majsterka Československa, reprezentantka vo vrhu guľou a bývalá držiteľka Slovenských rekordov vo vrhu guľou hovorí, že komplexy nikdy nemala. Vďaka svojej predispozícii dosiahla úspechy v športe a vďaka práci s deťmi ju zase pozná celý Zvolen. Danica Sokolíková (70), Legenda zvolenského športu za rok 2016.
Čo hovoríte na to, že Zvolenčania vás pomaly vnímajú ako žijúcu legendu?
Bohužiaľ, už mám v atletike odrobených veľa rokov. (Smiech) Od 14 rokov stále súťažím a nevynechala som jediné majstrovstvá. Začala som na priemyslovke, tam ma učiteľ nahovoril na guľu, lebo som sa na to hodila: mala som taký veľký zadok ako brucho. A asi som sa na to naozaj hodila, lebo som hneď aj vyhrala pohár Československého rozhlasu.
Čo komplexy?
Nie, nikdy som nemala komplexy. Vždy mi povedali, že som sa už narodila 5-kilová. (Smiech)
Ale asi nestačilo postaviť sa, vrhnúť guľou a vyhrať. Ako ste sa pripravovali?
Bola som dobre živená (smiech) a musela som doma fyzicky pracovať na záhrade, takže som bola silná z rýľovania. Naši sa tešili, že sa športovaním toho brucha zbavím.
Predpokladám, že potom ste sa začali pripravovať intenzívnejšie.
Áno, tu vo Zvolene bol platený profesionálny tréner atletiky Václav Crha a ešte dobrovoľný tréner MUDr. Igor Lizoň, volali sme ho Gogo. Bola som opakovane majsterka Slovenska, dotiahla som to na rekord vo vrhu guľou. Postupne som priberala ďalšie disciplíny ako päťboj, beh... Atletika je celkovo pekný šport. Na čerstvom vzduchu. Ako dieťa ma skúsili vyhnať aj na Beh okolo Bučiny... takú tlstú, aby som trošku zhodila, ale nezhodila som, ale ani som sa nevzdala a dobehla som nie posledná.
Na priemyslovke som sa rozhodla, že pôjdem na Fakultu športu a telovýchovy v Bratislave. Tam som pretekala za Sláviu ŠVTS a na izbe som bývala so Šuranovou Kucmanovou, s Gleskovou-Lehockou, obe olympioničky. Sústredili nás na jeden internát a mali sme pomerne slušné podmienky. V tých časoch sa ale začali brať anaboliká najmä od Rusov, čo som odmietla.
Potom ste sa vrátili do Zvolena.
Päť rokov som pretekala za Bratislavu a po škole som sa vrátila do Zvolena. V tom čase tu bola atletika viac mužská ako ženská, tak som nakoniec pretekala za Považskú Bystricu. Neskôr som učila na zdravotníckej škole telocvik, kde som vychovala niekoľko atlétok, z ktorých sme vytvorili družstvo. Takže mnoho ľudí ma pozná vďaka tomu, že prešli základmi atletiky.
Je to neuveriteľné, že ste 56 rokov nevynechali ani jedinú sezónu majstrovstiev. Ako sa vám to podarilo?
Každý rok, keď boli majstrovstvá, som šla na preteky. (Smiech) Teraz sa skôr venujem deťom v klube, trochu si s nimi zahádžem a občas aj behám, aj keď som už lenivá. Stále chodím na veteránske preteky po svete.
Založili ste aj vlastný atletický klub Danica.
Po revolúcii sa Lokomotíva rozpadla, takže sme traja atléti veteráni založili vo Zvolene občianske združenie. Ja som tomu vymyslela názov. Postupne sa k nám pridávali deti, dnes ich máme šesťdesiat.
Ako sa vám darilo zladiť učenie aj vlastný tréning?
No možno by som bola úspešnejšia, keby som sa nevenovala deťom, ale na druhej strane som ako slobodná mala dosť času.
O aké atletické disciplíny majú mladí ľudia záujem dnes?
Práve o vrhy, lebo tam nemusia behať. Mladí od 14 do 18 sa radšej prihlásia na guľu a potom ich preorientovávame napr. na beh, ak sa nehodia na guľu. Na 5. ZŠ mi prišiel chlapec, ktorý nevedel bežať. On bežal tak, že mu dopredu naraz išla aj pravá noha aj pravá ruka. Ja som myslela, že sa doláme. Ale bol kráľ čitateľov. Preto ho doniesli rodičia, aby toľko nesedel nad knihami.
A čo je s ním dnes?
Už je na gymnáziu, už vie aj behať, už sa z neho stal aj majster kraja. Teraz už toľko netrénuje, už sa viac venuje fyzike. Ale jeho brat sa atletike venuje a na škole k tomu dotiahol ďalšie deti. Dvaja sa stali majstrami, jeden v Tbilisi a jeden reprezentoval v Miškolci. Vlani sme založili aj atletickú škôlku na 6. základnej škole, kde sa nám prihlásili deti od prvého do piateho ročníka.
Aká je pozícia tejto disciplíny dnes? Vrh guľou nepatrí zrovna medzi medializované disciplíny.
Keď sú pretekári dobrí, tak áno. Tam je najťažšie to, že prebieha v obmedzenom priestore 2,15 m v kruhu, kde je potrebné vyvinúť maximálnu rýchlosť.
Ako trénujete dnes?
Do posilňovne nechodím, ale hádžem rôzne ťažké gule, medicinbaly a pod. V mojom veku sa už človek musí aj šetriť, zo svalovej únavy sa zotavujem pomalšie, ale našťastie tu máme kúpele, kde sa dá dobre zregenerovať.
Čo zranenia?
Ja som mala iba dve, tri zranenia, a to ani nie z atletiky. Napríklad výron z volejbalu.
Ešte mi povedzte o tých veteránskych súťažiach. Má to inú atmosféru, ako keď ste aktívne pretekali?
Nie, je zaujímavé, že aj tu si porovnávajú nielen výsledky, ale aj výkon. Kategórie sú rozdelené po 5 rokov. Ja som v kategórii od 70 do 75 rokov a už sa teším, že keď budem mať 76, budem vo svojej kategórii najmladšia. (smiech) Nikde inde sa netešíte, že starnete, len tu. Druhá vec je, že cestujem. Minulý rok som bola v Ankone a teraz v apríli by som mala ísť na Nový Zéland na svetový pohár.
Fíha. Existuje aj nejaký vekový strop?
Nie, je aj kategória 90 a viac. A tam je podmienka, že nemôžete chodiť, ale musíte behať a odbehnúť 100 m. A v tom veku je to už pre väčšinu vytrvalostný beh. Ale čím je človek starší, tým je vytrvalejší. Vyššie je len riziko zranenia. Ale úroveň je pomerne slušná.
Čomu sa okrem športu dnes venujete?
Lyžujem, plávam, chodím na záhradu a som rybárka.
Takže zase šport. Neštrikujete?
Nie, so štrikovaním je to tak, že keď som sa narodila, podľa mamy som vyzerala presne ako svokra a tá nerobila nič iné, len štrikovala, takže mi zakázali naučiť sa štrikovať. Ale ktovie, možno by som sa štrikovaním lepšie uživila. (Smiech)
