Ako sa cítite?
– Primerane k veku. Ako na rázcestí. Duša hovorí: Poďme tou kľukatou bláznivou cestičkou. Telo hovorí: Čo si blázon? Poďme rovno, treba sa šetriť.
V hre Iluzionisti stvárňujete herca, ktorý bilancuje svoj život. Ten javiskový dostal u neho prednosť pred súkromným. Ako by ste pri blížiacom sa jubileu bilancoval vy – súkromný život verzus život postáv?
– Súkromný – čo koho do toho... A konfrontácia, súkromný život a život postáv, existuje. Snažím sa rozdeliť si súkromný čas a čas na prácu. No ale postavy – ony to nechcú rešpektovať! Hrajú nefér, budia ma zo sna, vkrádajú sa, vnucujú svoje myšlienky, svoj text, niekedy striehnu aj v nedeľnej polievke... Prenasleduje ma to zakaždým, keď sa tvorí nová postava. Je to boj. Možno nefér, ale ja sa držím! Zatiaľ remizujem, pretože ešte ma tie postavy neprinútili, aby som v civile lozil po stene ako Spiderman. Iluzionisti sú krásnym textom aj kvôli jemnému poodhaľovaniu tajomstiev a ilúzií divadla.
Pamätáte si ešte na svoj prvý dotyk – prvé očarenie svetom divadelných ilúzií?
– Áno, veľmi dobre. Vyrastal som v Martine a bývali sme asi dvesto metrov od divadla, vtedy to bolo Armádne divadlo, potom Divadlo SNP. Býval som blízko Hereckého domu, mal som spolužiakov, ktorí ma zobrali aj do divadla, ale taký vizuálne prvý kontakt, prvé skutočné očarenie, bolo bábkové divadlo. Tie figuríny, marionety, mali hádam meter a v detských očiach ešte viac. Bol to silný zážitok vidieť, čo všetko sa s nimi dá robiť. To bol pre mňa prvý dotyk divadla.
Stvárnili ste množstvo rôznorodých postáv. V akom type postáv sa cítite najnaplnenejšie?
– V postavách, ktoré nesú príbehy, dej. Paradoxne, diváci majú radi a aj hercovi sa ľahšie hrajú epizódne vtipné postavy, mňa však ďaleko viac napĺňajú tí nositelia príbehu, tam sa má herec o čo oprieť.
(Autorka je dramaturgička DJGT Zvolen)
Autor: Uršuľa Turčanová
