ZVOLEN. Pokračovateľ futbalového a rodinného klanu Hrdličkovcov, dnes 36-ročný Branislav, sa vďaka tvrdej práci dostal medzi slovenskú rozhodcovskú špičku. Avšak vlani prišla nepríjemná diagnóza, ktorá ho odstavila na rok. Prognózy pritom neboli priaznivé. Žiadne vrcholové rozhodovanie. Braňo sa však nevzdal a momentálne sú pred ním záverečné testy, aby sa mohol vrátiť na futbalové trávniky.
Dynastia Hrdličkovcov
Kto by vo Zvolene nepoznal dnes už legendu futbalu pod Pustým hradom Jozefa Hrdličku staršieho a Braňovho otca, hráča a dlhoročného futbalového funkcionára, tiež Jozefa. Futbal dostal Branislav takpovediac do vienka. Aj on pokračoval v šľapajach svojho starého otca a otca.
Vo Zvolene prešiel všetkými žiackymi kategóriami. Post, na ktorom sa udomácnil, bola obrana a v nej hrával až do konca aktívnej činnosti. „Po príchode na strednú školu som pôsobil v doraste v Radvani. Odtiaľ som odišiel na vojenčinu do Dukly Banská Bystrica, ale počas vojenskej služby som hrával v IV. lige v Hrochoti. Potom som šiel naspäť do Zvolena, s ktorým som si zahral tretiu, ale chvíľu aj druhú ligu,“ spomína na svoje hráčske časy.
Prvé zdravotné komplikácie
Branislavova kariéra sa vyvíjala celkom sľubne, v kraji odohral za dospelých všetky ligy. No prišla nepríjemná embólia lýtka. Po jej prekonaní sa pokúšal na trávniky vrátiť, ale sám cítil, že už to nebolo ono. „Po embólii lýtka mi ochabol celý sval a už som prestával vidieť v hraní zmysel a nemalo to veruže už ani perspektívu,“ vysvetľuje Hrdlička. Kariéru aktívneho hráča zavesil na klinec v dvadsiatich piatich rokoch.
Zmena zo dňa na deň
„Jeden deň nespravil nejaký rozhodca fyzické previerky, tak ma prehovorili, aby som to vyskúšal. A uspel som. Avšak prechod z pozície hráča, na rozhodcu bol šokom. Až vtedy som si uvedomil, aké to majú arbitri ťažké. Koľko svetov musia vnímať, lebo to nie je len o rozhodovaní zápasu. Treba sledovať všetko. Jedenásť hráčov jedného mužstva, ďalších jedenásť v druhom tíme. Lavičky oboch tímov, trénerov, divákov, funkcionárov, starostov miest a obcí. Bežný človek si nevie ani predstaviť, koľko toho musí rozhodca znášať. Je to obrovský nápor na psychiku človeka. Po celom zápase je arbiter unavený nielen fyzicky, ale aj psychicky. Je už aj dokázané, že futbalový rozhodca je najťažší džob spomedzi arbitrov v rôznych športových odvetviach,“ hovorí Branislav Hrdlička.
Po úspešnom absolvovaní skúšok začínal v najnižších oblastných súťažiach. Za všetkým bola tvrdá drina a láska k futbalu. A,samozrejme, aj podpora rodiny. „V oblastnej súťaži som pôsobil rok, najmä kvôli kondícii. Každý rok musí jeden rozhodca z oblasti postúpiť do kraja a v mojom prípade sa zišla správna konšte-lácia hviezd. Bol som mladý, perspektívny a s dobrou fyzickou kondíciou, tak voľba padla na mňa. Aj keď nie každý s tým súhlasil. Boli reči, aby som sa ešte v oblastných súťažiach „vypískal“ a nespravil zväzu hanbu,“ spomína talentovaný rozhodca so smiechom. „Nenechal som sa odradiť a šiel som. Tam som spoznal aj našich krajských rozhodcov, pánov Ligáča a Magu, ktorí mi zo začiatku veľmi pomohli,“ dopĺňa Hrdlička.
Sľubná kariéra sa rozbehla
Hrdličkova rozhodcovská kariéra začala naberať na obrátkach. Z roka na rok postupoval v krajských súťažiach o ligu vyššie. „Keď som bol v tretej lige, prišla šanca ísť vyššie, tak som to skúsil. Po dvoch, či troch rokoch prišla šanca si zapískať aj druhú ligu. Stále som bol tzv. obojživelník. Aj hlavný, aj čiarový rozhodca. Po dvoch rokoch ma už potrebovali niekam zaradiť. Napokon ma dali ako asistenta rozhodcu, ktorých vtedy potrebovali najviac. Priznám sa, mrzelo ma, že budem musieť byť „iba“ na čiare. Ale teraz som za to vďačný. Tvrdou prácou som sa dostal medzi najlepšiu top skupinu asistentov a rozhodcov na Slovensku, ktorí chodia na sústredenia a semináre. Som na nominačnej listine pre Fortuna ligu. Pískaval som najvyššiu slovenskú súťaž a druhú ligu,“ opísal svoju sľubne sa vyvíjajúcu kariéru.
Počas sústredenia. (Branislav Hrdlička vpravo) (zdroj: J. Kubáni)Dostať sa medzi slovenskú rozhodcovskú elitu, nedokáže každý. Ako hovorí sám Branislav, tam je to už „iné kafe“: „Všetko je na vyššej úrovni. či už platovej, spoločenskej, tréningovej, ale najmä futbalovej. Treba si ale aj uvedomiť, že všetko je to obrovská obeta. Byť futbalovým rozhodcom, je vlastne životným štýlom, ktorý vás na jednej strane oberá o čas, ale na druhej strane to prináša veci, ktoré si bežný smrteľník ani nevie predstaviť.“
Ďalšie vážne zdravotné problémy, rok mimo
Hrdlička mal sľubne naštartovanú kariéru rozhodcu, medzi slovenskou špičkou sa pohyboval približne dva roky. Vytvoril si dobré meno, využil svoje šance. No vlani, tesne pred rozhodcovským sústredením v Turecku, mu zistili veľké a ťažké zranenie oboch bedrových kĺbov. Prognózy boli jasné. S profesionálnou kariérou futbalového rozhodcu sa môže rozlúčiť. „Ostal som na ročnej PN,“ dopĺňa stroho.
Aj napriek nepriaznivým prognózam sa nevzdal. Využil ročnú PN na poctivú prípravu, makal na sebe najlepšie, ako vedel. Aby ostal v kontakte s futbalom, pískal prípravné zápasy MFK Zvolen, niektoré stretnutia ligy malého futbalu a mnoho priateľských zápasov a turnajov.
„Futbal mi veľmi chýbal, nevedel som, ako to dopadne s mojím zranením, nevedel som, či budem vôbec schopný ešte niekedy naplno behať. Našťastie to momentálne vyzerá tak, že nejaké 2 – 3 roky by to ešte mohlo fungovať. Uvidíme, čo bude ďalej. Istotne však nechcem ísť do extrému, aby som skončil ako polovičný alebo úplný invalid. Šport aj prináša, ale aj odnáša,“ uvedomuje si špičkový slovenský futbalový rozhodca.
Príprava na návrat
Veľkou výhodou bolo, že aj napriek ročnej maródke ostal Branislav Hrdlička v top skupine slovenských rozhodcov. Top skupina zahrňuje najlepších slovenských arbitrov, ktorí chodia rozhodovať medzinárodné zápasy a zápasy do zahraničia. Medzi nimi je aj pár takých rozhodcov, ktorí rozhodujú najvyššie slovenské futbalové súťaže. A medzi nimi je stále aj Hrdlička. Práve v tomto období sa mu po ročnej pauze blížia náročné fyzické previerky, na ktoré sa poctivo pripravuje.
Mnoho ľudí by sa po diagnóze, akú si vypočul aj 36-ročný zvolenský rodák, zrejme na futbal vykašlalo. Braňo ale nie je typom človeka, ktorý sa vzdáva. „K návratu medzi rozhodcov ma motivovalo byť stále na vrchole, pohybovať sa medzi tou partiou ľudí, byť v tomto adrenalínovom kruhu. Niekomu sa nepodarí pískať zápasy v najvyššej slovenskej súťaži celý život. Na jeden post rozhodcu sú stovky ďalších čakateľov. Ja som rád, že som sa dostal až sem,“ opisuje to, čo ho ženie vpred.
Náročné testy
Ako vyzerá samostatná príprava a testy, ktoré v dohľadnej dobe čakajú aj Hrdličku? „Záťažové testy, ktoré máme, sú nesmierne náročné. Aj keď sa možno to tempo v televízii nezdá nejaké ohromné, tak opak je pravdou. Rozhodcovia podávajú maximálne výkony. Je to nesmierne náročné a všetkým, ktorí len nadávajú na arbitrov, odporúčam, aby si to vyskúšali. Taktiež je veľmi nepríjemné počúvať narážky, miestami až vyhrážky. Málokto to vie po psychickej stránke uniesť. Ak sa rozhodovanie berie vážne, ľudí to posunie.“
O náročnosti testov a previerok svedčia Branislavove slová. „Fyzické testy bývajú štyrikrát do roka. Samozrejme, sú tu aj písomné testy, ústne testy a videotesty. Top skupina rozhodcov má ešte aj anglické ústne a písomné testy, ktoré sú z pravidiel futbalu, či súťažného poriadku. Veľa rozhodcov robí práce, ktoré sú náročné. Vstávajú o 4:00 hod. ráno, trénujú, behajú, aby mohli začať pracovať o 7:00 ráno. Takto žijú celý týždeň a cez víkend, keď sú všetci pri rodinách, oni odchádzajú na zápasy. Je to veľká obeta, je to niečo, čo človeka musí nesmierne baviť, aby to robil. A musí mať aj veľkú podporu od rodiny, lebo sa to inak nedá.“
Každý rozhodca popri futbale aj pracuje
Samozrejme, že aj keď Hrdlička patrí medzi slovenskú rozhodcovskú špičku, táto „robota“ ho neuživí. „To sa nedá. Nik nie je úplný profesionál. Ani najlepší slovenský rozhodca Ivan Kružliak. Každý z nás má popri tom ešte vlastné roboty. Aj keď samozrejme, dostávame pekné paušály, ale na druhej strane, futbal sa nehrá 12 mesiacov v roku a medzi pauzami musíme z niečoho žiť. Musíme si platiť regeneráciu, vitamíny, rôzne doplnky, presuny na tréningy, a to nevidí nik. Mnoho ľudí si myslí, že iba prídeme, odpískame zápas, zoberieme peniaze a ideme si po svojom, ale to je veľký omyl,“ objasňuje.
Najbližšie ciele
Aj napriek vážnym zdravotným problémom sa Branislav Hrdlička hodlá vrátiť medzi rozhodcovskú elitu. „Chcem spraviť testy, a rád by som pôsobil, kde som bol doteraz, pretože stratiť takéto miesto, by bola veľká škoda pre každého. Veď toto je na Slovensku vrchol. Dostať na starosti televízny zápas, pískať dve najvyššie slovenské súťaže, je vrcholom v našej krajine. Futbal je stále najmasovejší a najpopulárnejší šport aj u nás. Je to veľký osobný úspech pre každého. To je najväčším cieľom a motiváciou, samozrejme, ešte aj osobný pocit úspechu, že človek niečo dokázal. To je zadosťučinenie za tú drinu. A netreba zabúdať, že každý zápas môže byť posledný...“
