Spoločnosť AGEL už sedem rokov spravuje nemocnicu. Jej výkonný riaditeľ MUDr. Jozef Botka hovorí, že množstvo zmien sa podarilo, ale množstvo z nich závisí aj od systému v zdravotníctve. Čo je potrebné zmeniť a čo čaká Nemocnicu Zvolen v najbližších rokoch?
Do zvolenskej nemocnice prišiel AGEL a vy ako riaditeľ v roku 2010. V akom stave ste nemocnicu našli?
Je taký starý vtip vo Zvolene a myslím, že ho všetci poznajú. Nemocnicu prevádzkovala pred nami spoločnosť Vaše zdravie a všetci si robili srandu, že vaše zdravie – naša smrť. Hrozné. Na úvod poviem jedno veľmi dôležité poznanie: väčšinu zdravotníckeho personálu, ktorý tu bol vtedy, je tu aj teraz. Ľudia, ktorí robia v zdravotníctve štandardnú zdravotnícku robotu, asistenti, sestry, sanitári, lekári – títo ľudia to robia v drvivej väčšine dobre. Celý zmätok generujú tí, čo to hore manažujú.
Napriek tomu ste po príchode do nemocnice dosť prepúšťali.
Bohužiaľ sme nemocnicu prebrali v čase, keď tvorila takmer milión eurovú stratu ročne. Ľudia s ňou boli nespokojní, priestory vyzerali strašne, lekári a ostatný personál z nej utekali. Existuje také nepísané pravidlo, že pekné priestory robia pekných ľudí, takže ak existujete v priestoroch, kde nie je vymaľované, kde je tridsaťročné linoleum, ľudia sa podľa toho aj správajú. To je psychológia. Nemocnica bola v zlom stave, napriek tomu som tu našiel obrovské množstvo výborných ľudí, z ktorých väčšinu som si nechal. Lenže dokopy tu bolo sedemsto ľudí, čo bolo nepredstaviteľné veľa na vtedajšie finančné možnosti nemocnice. Počty sme museli zredukovať na šesťsto, čo bolo veľmi bolestivé, ale v jednej chvíli sme si uvedomili, že nelikvidujeme tých sto zamestnancov, ale zachraňujeme tých šesťsto.
Priestory ste odvtedy výrazne zrekonštruovali: geriatrické oddelenie, chirurgické, gynekologické, RTG, polikliniku... Nemocnica sa pomaly mení na moderné zariadenie, ktoré sa pri službe pacientom nemusí hanbiť.
Nemocnica je obrovská. Takúto systémovú rekonštrukciu nemôžete robiť päť rokov a ďalších desať rokov nerobiť nič a rozkrádať to. Keď niečo chcete v zdravotníctve vybudovať, musíte to budovať tridsať rokov. Máme viac ako 25 000 m2 plochy. Ak sa tomu nikto poriadne tridsať rokov nevenoval, neurobím zázrak, máme tie isté financie ako naši predchodcovia. Ale máme dobre nastavené systémy – určite nekúpime „CT-čko“ za 1,5 milióna, my ho kúpime za 600 000 eur a zvyšok investujeme inde. Dokážeme hospodáriť s príjmami, ktoré máme, máme vyrovnaný rozpočet.
Opravy financujete z príjmov?
Máme minimálne investičné peniaze, ale čo je výhoda, máme za chrbtom silnú firmu, ktorá ma podrží, či mám na účte 150 000 eur plus alebo mínus. Prvé, čo som si povedal, keď som sem prišiel, bolo, že zavriem starú budovu geriatrie. Tam sa nedalo fungovať. Bola to aj zhoda náhod, lebo v Banskej Bystrici sa práve v tomto období rozhodli ukončiť činnosť geriatrie, čo nebudem komentovať. Najmä, keď vieme, že za 25 rokov sa počet seniorov zdvojnásobí. Geriatria je jeden z mnohých obrovských koncepčných problémov medicíny. Na Slovensku sa celkovo koncepčne rieši veľmi málo vecí: napr. základná zdravotná starostlivosť sa často poskytuje rovnako ako pred tridsiatimi rokmi.
Čo tým myslíte?
Dnes sa už nechodí s príbuznými po nemocničnom parku v modrom župane. Táto doba je preč. Ak dnes môžete chodiť v župane vonku, máte ísť domov. Zdravotná starostlivosť je čoraz drahšia. Na druhej strane sa zvyšuje mobilita obyvateľstva. Takže toto je zlá správa pre všetkých, ktorí snívajú o tom, že v každom dvadsať-tisícovom meste bude nemocnica. Nebude. Nebude mať kto v nich robiť. Navyše, dnes je zdravotná starostlivosť veľmi komplexná. Dnes nemocnica slúži na to, aby vás diagnostikovala, nastavila proces a poslala vás čo najskôr liečiť sa domov. Pobyt v nemocnici dnes predstavuje riziko: infekcie, nozokomiálne, rezistentné kmene, nič z toho doma nemáte.
Aká je teda budúcnosť nemocníc?
Monoblok, všetko v rámci jednej budovy, pod jednou strechou. Ak si pozriete nemocnice na Slovensku, 80 % bolo postavených ako blokových. Keď potrebujem previesť pacientku na „CT-čko“, musím ju zviesť dole, previesť do ďalšej budovy, nechať vyšetriť a vrátiť späť. To je proces na štyri hodiny, ktorý obrovsky zaťažuje pacienta aj personál. Nepoviem veľa, ale prezradím, že už rok pracujeme na koncepte, ktorý urobí z nemocnice vo Zvolene monoblok. Chirurgický pavilón spojíme s ostatnými pavilónmi jednou centrálnou budovou s približnou dĺžkou 130 metrov, bude mať štyri poschodia, vyše dvesto parkovacích miest, zintegruje všetky potrebné podporné činnosti: kuchyňu, jedáleň, nemocničnú lekáreň, zásobovanie... Samostatne zostane len poliklinika.Dúfam, že v priebehu tohto roka celý projekt zverejníme.
Bude sa kapacita niektorých oddelení znižovať?
Práve naopak. Keďže vieme, že počet seniorov bude rásť, celý jeden blok bude pre seniorov, či už geriatria, dlhodobé liečenie, stacionár... Bude to variabilné, pretože dnes ešte ani ja neviem povedať, čo bude o dvadsať rokov. Paradoxne pribudne po rekonštrukcii 160 lôžok, vytvoríme určite samostatné internistické oddelenie a samostatné centrum pre matku a dieťa. Máme veľmi dobré meno a dobrú pozíciu v službách pre matky a rodiny, minulý rok sme prekročili 1 200 pôrodov, takže starostlivosť o mamičky a novorodencov bude pre nás kľúčová. Chceme urobiť celé zázemie aj s poradenstvom, rizikovým tehotenstvom, detským centrom, detskými ambulanciami, cvičením pre matky atď.
Počet zamestnancov klesne alebo stúpne?
Samozrejme, stúpne. Počet pôrodov stúpa z 960 na 1 200 za rok, chirurgia išla o 600 operačných výkonov hore, na geriatrii mám štandardne 3,5 tisíc pacientov ročne. Začínali sme s dvomi atestovanými geriatrami pred siedmymi rokmi, teraz máme štyroch a chceme mať deväť. Takže ľudí potrebujeme, ale často nie sú.
Veľmi silný rok ste mali v pôrodníctve. Čím to je?
Možno si trochu prihrejem polievočku, ale nikdy mi nechodilo toľko ďakovných listov ako teraz. Aby som bol spravodlivý, poviem aj, že nikdy mi nechodilo ani toľko podaní na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou ako teraz. Oboje má nejaký dôvod. Máme 17 000 lôžkových pacientov za rok a samozrejme, že sa nájdu aj takí, ktorí sú nespokojní alebo takí, pri ktorých sa mohlo postupovať inak. Všetci sme len ľudia. Ale myslím si, že väčšina ľudí je spokojných, počet pacientov narastá.
Na druhej strane nemocnica v hodnotení INEKO neobstála veľmi dobre. Skončila na 24. mieste z 31. Čo je potrebné podľa vás zmeniť?
Myslím si, že vychádzali zo štatistík za roky 2014 a 2015, čo nie je celkom reprezentatívne. V roku 2014 to tu vyzeralo inak ako v roku 2016. Navyše, vnímanie ľudí sa mení veľmi pomaly. Ak by ste sa opýtali desiatich pacientov, čo si myslia o našej nemocnici, možno každý štvrtý vám povie, že je nanič. A možno by to povedal len preto, lebo tu posledných pár rokov nebol. Napr. nemocnica v Košiciach-Šaci stojí na prvých priečkach tohto rebríčka, lebo to robí dvadsať rokov dobre.Dobré meno sa buduje ťažko a dlho.
Máte oproti priemeru horšie výsledky v reoperovanosti či v celkovej úmrtnosti, ale lepšie napr. v preležaninách či úmrtnosti matiek.
Mám druhú najväčšiu geriatriu na Slovensku, tak akú môžem mať úmrtnosť? Alebo: keď niekto robí len jednodňovú chirurgiu a nerobí akútne operácie ľudí, ktorých dovezú rozbitých z diaľnice, tak akú môže mať reoperovanosť? Ja verím na individuálne hodnotenia, takže mne je jedno, či budem v najbližších rokoch piaty alebo tridsiaty piaty v rebríčku, dôležité pre mňa je, či k nám chodia pacienti a či sú spokojní.
Dlhodobo riešite otázku parkovania. Ako to vyzerá?
Snažíme sa plánovať na desaťročia dopredu. Chceme urobiť jednoznačne regulované parkovanie. Niekto povedal, že parkovanie je služba verejnosti. Je to hlúposť, ani pred mestským úradom, ani pred sociálnou poisťovňou sa nemá parkovať zadarmo. Autá sú v súčasnosti jedným z najväčších problémov. V Londýne, keď stavajú dom, vám nedovolia k tomu postaviť parkovacie miesta. Oni sa autá snažia vytlačiť z mesta, lebo vedia, že nás postupom času zabijú a my im robíme priestor. Takže pred poliklinikou 160 parkovacích miest, závora a platba za hodinu a v rámci nového projektu 200 parkovacích podzemných miest, kde sa tiež bude určite platiť. Som päť minút od centra, nemôžem fungovať ako záchytné parkovisko pre celé mesto ako doteraz.
Aktuálna otázka presunu pohotovosti. O čo ide?
To je presne to, čomu ľudia nerozumejú. Ja ako prevádzkovateľ nemocnice mám zákonnú povinnosť poskytovať tzv. ÚPS – ústavnú pohotovostnú službu. Mám dvadsaťštyri hodinovú povinnosť poskytovať ambulantnú starostlivosť, detskú pohotovosť, chirurgiu, gynekológiu. Ale relikt z minulosti sú duplicitné ambulancie prvého kontaktu. Aj oni majú povinnosť poskytovať svoju ambulantnú službu nepretržite. To sa volá LSPP ale umožňuje to, že ambulantní lekári, ktorí sa dohodnú, majú v noci jednu spoločnú ambulanciu v lekárskej službe pohotovosti. Na LSPP príde pacient, kde ho vyšetria, vyúčtujú a pošlú ho často ku mne. To, čo sa teraz ministerstvo zdravotníctva snaží robiť, že zníži počet LSPP alebo ich redistribuuje, je výborný nápad. Malo to byť dávno.
Systém diagnostiky. Nedá sa nastaviť tak, aby na začiatku u všeobecného lekára prebehla komplexná anamnéza a podľa toho sa konalo ďalej? Musíme pacientov posielať od jedného špecialistovi k druhému?
Prvá absolútne fatálna chyba, ktorá sa deje je, že 50 % ľudí, ktorí navštívia prvý kontakt, tam nemajú čo robiť. Pretože ak má niekto 38,5 C°, alebo hnačku, má si kúpiť v lekárni Paralen, resp. Čierne uhlie a liečiť sa doma. Druhá fatálna chyba je tá, že celý systém platby za lekárske úkony núti lekára, aby pacienta poslal ďalej. Robí ho dispečerom. Veľakrát tento lekár ani nemôže predpísať zložité lekárske úkony, ako napr. magnetickú rezonanciu, takže pacienta pošle za ortopédom. Pacient príde za špecialistom a ten mu povie, príďte o tri mesiace. Takže čo sa stalo? Pacienta poslal všeobecný lekár za špecialistom, vykázali sa peniaze za zdravotnú starostlivosť a pacient ani po troch mesiacoch nevie, čo mu je. Celý systém je nastavený zle, ale ak si myslíte, že to sa za pár rokov zmení, tak sa mýlite.
Často počuť kritiku výživy v zdravotníckych zariadeniach. Vidíte priestor na zlepšenie?
Zase poviem aj niečo proti pacientom. Keď ste doma, min. 4 eurá na stravu miniete. Ak si tie 4 eurá k bežnej strave za 4,6 eur v Nemocnici Zvolen priplatíte individuálne, dostanete špeciálnu, na mieru šitú, balenú stravu – denne za 8 eur. Ale neuveríte, nikto o to nemá záujem, ľudia v nemocnici chcú všetko zadarmo. Aby som povedal aj niečo pozitívne, ak sa nám podarí zrekonštruovať nemocnicu a urobiť peknú jedáleň, bude v nej na výber šesť jedál, rôzne vhodných pre pacientov za päť – šesť, eur.
Moja posledná otázka je postojová: Slovensko je podľa štatistík jedna z krajín, kde sa predpisuje veľké množstvo liekov. Ako to vnímate?
Nepamätám si celkom tie štatistiky, ale v jednej zo severských krajín som videl, že priemerný počet liekov, ktoré má predpísané človek nad 65 rokov je nejakých 7,5 – 8. Na Slovensku je to 10. Dobre, možno žili kvalitnejší život, jedli lepšie jedlo, mali lepšiu starostlivosť... My, a to nie je problém len Slovenska, ale celej strednej Európy, sme od liekov závislí. Ak príde človek a vy mu nič nepredpíšete, je nespokojný. Ľudia lieky chcú. Samozrejme, problém je opäť aj v systéme, ktorý núti lekárov lieky predpisovať. Snažíme sa lekárov motivovať, aby hovorili pacientom, že najprv treba skúsiť zmeniť životný štýl: ak máte vysoký tlak, prestať jesť tlačenku, začať sa hýbať a ak to nepomôže, potom prísť.
Ale musím uznať, že to lekári majú ťažké – ak má raz pacient predpísaný liek, tak mu to zrušiť je často nadľudská práca. Zmena je potrebná aj na strane ľudí, ktorí do nemocníc chodia.
Autor: Eva Ježovičová
