ZVOLEN. Život sa dokáže zvrtnúť v jedinej sekunde. Stačí chvíľa nepozornosti, buď vašej alebo niekoho iného, a otázky budúcnosti si musíte poriadne prehodnotiť.
„Chodil som píliť stromy na miesta, kde bolo treba ísť od vrchu. Napríklad, keď tam boli strechy alebo elektrické vedenie,“ povedal štyridsaťdvaročný Slavomír Dlubač. Vozičkár z Banskej Belej. Stretli sme ho na trhoch vo Zvolene, kde predával svoje remeselné výrobky z kameňa alebo z dreva.
Z výšky dopadol na schody
Jeho zásadná životná zmena prebehla pred piatimi rokmi. Aj keď si vždy pri svojej práci dával pozor, kolega urobil chybu. Slavomír spadol z výšky na betónové schody. Po úraze ostal na vozíku. Bez práce, pretože to, čo ho dovtedy živilo, ho ďalej živiť nemohlo. Akoby to ostalo na tých osudných schodoch. Paradoxne, keď ostal na vozíku, nadišiel čas venovať sa tomu, čo ho skutočne baví. „A toto som vždy chcel skúsiť,“ ukázal na svoje diela uložené na dlažbe námestia.
Začínal s kamennými kvetináčmi, potom robil podľa fotografií rôzne plastiky, aj tváre či sochy. Z dreva a z kameňa... Pritom úplne inak sa opracováva kameň a inak drevo. „Sú rovnaké. Aj drevo aj kameň sú prírodné materiály,“ vysvetlil. Suroviny mu zháňajú kamaráti, niečo musí kúpiť, niečo dostane. „Pomohlo mi veľmi veľa ľudí,“ doplnil.
Robota mu nevadí
Je živnostník. Práca s drevom a kameňom je pre neho živobytím. Dnes je presvedčený, že keby sa po úraze nechopil roboty, neprežil by. Veď manželku má tiež na vozíku. Pol roka pred jeho úrazom ostala ochrnutá po mozgovej príhode.
„Robota mi nevadí. Práve pri nej dokážem zabudnúť na svoj stav,“ povedal.
Medzitým sa zastavila zákazníčka a spýtala sa na cenu zrkadla osadeného v krásnom orechovom ráme. Jedinečný kus stál šesťdesiat eur. Prikývla, že berie na vedomie a pobrala sa ďalej. Cena ju zrejme odradila.
„Neviem povedať, či je to veľa. Predstavte si, koľko je za tým práce. Nájsť správny strom, odpíliť ho, odviezť na pílu a popíliť na dosky. A to je iba začiatok. Treba ho zaviezť na vysušenie a neskôr na vyhobľovanie, pretože nemám takú veľkú hobľovačku. Až potom sa drevu môžem venovať ja. Kým sa drevo dostalo ku mne, stálo ma to polovicu z tej ceny,“ vysvetlil podrobne.
Samouk
Keď sa dá, ide predávať svoje výrobky na jarmoky a trhy. Na námestie do Zvolena priniesol drevené stolíky, zrkadlá a niekoľko kamenných výrobkov. „Vyrobím všetko, čo je z dreva alebo z kameňa... Plastiky, sochy, nábytok, dokonca aj vaňu alebo umývadlo urobím z dreva,“ vymenoval spektrum svojej výroby.
Zaujímavé je, že je samouk. Nikto ho to nikdy neučil. Desať percent a možno aj dvadsať považuje za talent, no zvyšok je vraj iba práca. „Keby som nepracoval, zbláznil by som sa. Máme malé deti, nejako prežiť musíme,“ doplnil Slavomír.
Malý záujem kupujúcich ho nehneval. Chybu nevidel v ľuďoch samotných, ale v systéme. „Ľudia nemajú peniaze, aby si kúpili poriadne veci. Z našich lesov idú stromy do zahraničia, vrátia sa v podobe drevotrieskového a lacného nábytku,“ pokrútil hlavou Slavomír.
Pár ďalších slov adresoval predstaviteľom súčasnej vlády, ktorá doslova likviduje malých živnostníkov.
„Keď prestanú kradnúť a klamať, potom sa budeme mať dobre aj my,“ zakončil náš rozhovor.
