Sobota, 12. jún, 2021 | Meniny má ZlatkoKrížovkyKrížovky

Sanja Nikolov: Ľudia sa stretávali v parkoch, na lavičkách a v krčmách, dnes majú OKO

Ako možno premeniť niekoľkotisícové sídlisko na rodinu a dať mu identitu? V rozhovore porozpráva Sanja Nikolov, v minulosti cudzinka, dnes komunitná organizátorka, koordinátorka Občianskeho centra OKO a hrdá Zvolenčanka pôvodom z Chorvátska.

Sanja NikolovSanja Nikolov (Zdroj: Zvolenské noviny)

V médiách sa veľa hovorí o komunite. Často sa tento termín chybne chápe. Čo pre vás znamená komunita?

Ja som sa narodila a vyrastala na Balkáne a tam sme boli vedení k tomu, že rodina nie sú len mama, oco, súrodenci, ale aj všetci priatelia, rodičia, deti našich priateľov, tety, ujovia atď. Na Balkáne sme vyrastali v obrovských rodinách a rodina tam nie je založená len na biologickom základe, ale na vzťahoch medzi ľuďmi, ktorí sa navzájom podporujú a pomáhajú si. Keď sa povie komunita, vidím za tým veľkú rodinu. Aj ľudia žijúci na sídlisku sú takou komunitou.

Skryť Vypnúť reklamu

Sídlisko Západ-Tepličky – je to komunita?

Teraz už áno. Keď som sem pred trinástimi rokmi prišla, pre mňa to bolo prvýkrát, čo som začala žiť na sídlisku. Keď sme kúpili byt na Západe, šokovalo ma, že tu nebola žiadna infraštruktúra, ani priestor, kde by sa ľudia mohli stretávať. Ani som nevedela, či ľudia majú tú potrebu. Ale myslím, že po rokoch sa to zmenilo. Komunitnou prácou na sídlisku sa nám po rokoch podarilo vybudovať priestor, kde by sa ľudia mohli stretávať a kde sa chcú stretávať.

Ako sa podarí človeku, ktorý je cudzinec na nejakom neznámom sídlisku vybudovať komunitu?

Postupne. Môj otec hovoril, že človek nemôže z komunity len brať, musí aj investovať svoj čas a energiu. Pre mňa bolo dôležité ísť k ľuďom s otvoreným srdcom, lebo aj mňa ľudia prijali s otvoreným srdcom. Ľudia na Slovensku mi nikdy nedali pocítiť, že sme nejakí cudzinci, „juhoši“, že sem nepatríme... Od prvého momentu rešpektovali, že sme si vybrali túto krajinu, že tu žijeme, podnikáme. Teraz sa veľa rozpráva o migrantoch a mňa sa ľudia často pýtajú, aký je môj názor na integráciu cudzincov. Pre mňa je ale čím ďalej, tým ťažšie sa k tomu vyjadriť, lebo už seba nevnímam ako cudzinku. Pre mňa je Slovensko a obzvlášť Zvolen už dnes domovom.

Skryť Vypnúť reklamu

No dobre. Ale aj to trvalo nejaký čas, ako sa vám to podarilo?

Rodinu, ako to voláme, sme si vo Zvolene vybudovali postupne. Keď sme prišli bývať na sídlisko Západ, syn bol malý a ja som jednoducho cítila potrebu ísť s ním von, spoznať ľudí, dať si s nimi kávu. Lenže nebolo kde. Vtedy prišiel z manželovej strany podnet, aby sme začali na sídlisku podnikať a vytvorili tak priestor nielen pre seba, ale aj pre iných ľudí. Západniari si našu pizzeriu postupne obľúbili. Nebolo to len kvôli dobrej pizzi, ale hlavne kvôli možnosti sa stretnúť. Keď bolo vonku pekné počasie, ľudia sedeli vonku, priniesli si stoličky, prisunuli lavičky, deti sa hrali na pieskovisku, dospelí popíjali kávu, rozprávali sa. Ľudia, ktorí sa dovtedy ani nezdravili, sa zrazu začali stretávať, mali spoločné miesto a spoločnú osobu, ktorá tu vždy bola pre nich. Do toho prišlo stretnutie s Chuckom Hirtom, ktorý sa prisťahoval do Banskej Bystrice z USA, a ktorý prišiel jedného dňa do pizzerie a začal rozprávať o tom, ako komunitné organizovanie funguje v Spojených štátoch amerických, ako sa ľudia spájajú, aby spoločne riešili problémy a pod. Mňa to úplne ohúrilo. Nahovoril ma, aby som prijala miesto v správnej rade Centra komunitného organizovania, kde on vtedy pôsobil ako riaditeľ a mňa tá idea veľmi oslovila. Vlastne vďaka nemu a ďalším ľuďom z Centra komunitného organizovania (CKO) som sa naučila rôzne metódy, ako organizovať komunitu. Odkedy žijem na Slovensku, veľakrát som počula, že niekto by mal vyriešiť naše problémy, niekto by mal vybudovať ihriská atď. Ale kto je to ten niekto? Ešte vždy som ho nestretla, neviem, kde žije...(smiech)Prostredníctvom rôznych kampaní aj ľudia v pizzerii začali hovoriť nahlas svoje názory, zdieľať svoje problémy a spoločne sme hľadali, ako by sme tieto problémy mohli riešiť. Vznikli také mikro pracovné skupiny, ktoré riešili ihriská, bezpečnosť, „psíčkarov“... Ľudí to veľmi posilnilo, pochopili, že si môžu pomôcť sami, prevzali zodpovednosť.

Skryť Vypnúť reklamu

Dlhé roky organizujete aj tzv. Deň sídliska. O čo ide?

To bolo dôležité rozhodnutie: rozhodli sme sa dať nášmu sídlisku identitu. Každý človek oslavuje narodeniny a my sme sa rozhodli oslavovať naše sídlisko. Tak vznikol Deň sídliska. Tento rok sa konal už jeho ôsmy ročník a čo je zaujímavé, kým prvé roky sme všetko organizovali sami za pomoci dobrovoľníkov z občianskej iniciatívy a školy, teraz sme zažili krásny pocit zadosťučinenia: prvýkrát sme mali toľko dobrovoľníkov, že sme mali problém dať im všetkým nejakú úlohu.

Znie to neuveriteľne, takmer ako vtip: Američan a Chorvátka sa stretnú pri pizzi a začnú meniť svet. Také jednoduché to ale asi nebolo. Určite ste riešili za pochodu aj množstvo problémov.

Keď sme začínali, nemali sme dostatok vedomostí. Nevedeli sme, napr. ako funguje samospráva, kto má aké kompetencie, netušili sme, že nemôžeme žiadať človeka, ktorý na to nemá kompetencie, aby riešil naše problémy. Učili sme sa, ako financovať projekty, ako hľadať sponzorov, ako žiadať granty. Pri tom bolo veľmi nápomocné Centrum komunitného organizovania, ktoré zastrešilo našu občiansku iniciatívu a pomohlo nám žiadať granty, ktoré sme my ako neformálna iniciatíva žiadať nemohli. Náročné bolo aj dlhodobo udržať motiváciu ľudí, pretože všetci v občianskej iniciatíve sú dobrovoľníci, majú svoju prácu, rodiny a v iniciatíve často trávili čas na úkor svojich rodín a voľného času.

Ako sa vyvíjal vzťah so samosprávou: rozumeli od začiatku tomu, čo robíte?

Absolútne nie. Skôr sme mali pocit, že nás vnímajú ako dotieravých ľudí, ktorí tvoria problémy a vždy do niečoho rýpu. Pravdaže, nebolo to s nami ľahké. Často sme veľmi tvrdo presadzovali to, čo sme považovali na sídlisku za dôležité. Ani nešlo o to, že by sa im nechcelo daný problém riešiť, ale často išlo o nové riešenia, ktoré nepoznali. Časom sme pochopili, že nemôžeme s každou maličkosťou ísť za primátorom alebo prednostom, ale našli sme si cestu k poslancom, ktorí sú pre nás napokon najbližším spojením s mestom. Začali sme chodiť na stretnutia výborov mestskej časti, a prinášať konštruktívne riešenia. Dnes náš hlas počúvajú.

Výsledkom tejto dlhodobej práce bolo napokon vytvorenie Občianskej komunitnej obývačky OKO. Čo je to OKO?

Tak ako sídlisko je naša veľká rodina, prišli sme na to, že každá rodina potrebuje svoj domov. Zistili sme, že na sídlisku či v meste pôsobí veľa „mimovládok“, ktoré sú aktívne a chcú pomáhať, ale nemajú sa kde stretávať a riešiť veci. Občianska iniciatíva mala to šťastie, že od začiatku pôsobenia mala svoje vlastné priestory, ale nie každé združenie malo takúto možnosť. Mnohí sa stretávali v parkoch na lavičkách, v krčmách a my sme si povedali, že musíme ako rodina myslieť aj na druhých a pomôcť im vytvoriť miesto, kde by sa mohli realizovať. Vytiahnuť ľudí z panelákov, z ulíc a dať im príležitosť stretávať sa. V tom bolo veľmi nápomocné, že Centrum komunitného organizovania získalo partnera z Osla (mestská časť Sagene) a finančnú podporu na vybudovanie takéhoto centra. V Osle sme videli, ako takéto centrum funguje, čo všetko sa tam dá robiť. U nás sa pojem komunitné centrum používa pre rôzne marginalizované skupiny, kde sa pracuje napr. s rómskymi detičkami a rodinami, ale my sme chceli od začiatku odlíšiť naše centrum, pretože jeho cieľom malo byť otvorenie sa všetkým občanom. Sme hrdí, že dnes sme Nórov predbehli v tom, že tam je zriaďovateľom mesto, avšak v našom prípade je to „mimovládka“ (CKO). Mali sme šťastie, že zástupcovia samosprávy uverili, že zvládneme vybudovať zmysluplný priestor a vložili do nás dôveru. Dnes môžem povedať, že to malo zmysel, lebo do OKa nechodia len ľudia zo sídliska Západ, ale aj z iných častí mesta, dokonca z iných miest.

Boli to Nóri, ktorí vám na začiatku pomáhali a učili vás, ako by také centrum mohlo vyzerať a dnes je to naopak. Nóri chodia na inšpiráciu k vám, podobne ako Rumuni, Ukrajinci, Albánci a mnohí iní. Ako je to možné? Čo ich sem privádza, ako sa o vás dozvedia?

Zrejme na rôznych medzinárodných fórach si medzi sebou vymieňajú informácie o nejakom Zvolene, ktorý si musia najprv vygoogliť. Páči sa im, keď vidia, že to niekde môže fungovať, že takéto centrum môže byť samostatné a priniesť mestu pridanú hodnotu na oplátku za jeho podporu. Mesto správne pochopilo, že sme priestor, kde sa ľudia učia budovať komunitu, formovať projekty, zháňať financie... Centrum by bez podpory mesta neprežilo, ale máme povinnosť kofinancovania, musíme hľadať ďalšie zdroje, rozmýšľať, ako financovať projekty, akcie. A ľudia, ktorí prichádzajú s nápadmi sa učia, že musia sami hľadať možnosti. Je výborné, že títo ľudia, ktorí sa u nás učia, potom vedia svoje vedomosti použiť aj inde.

V čom po tých rokoch ešte vidíte výzvu, čím sa chcete ďalej zaoberať? Je ešte niečo, čo chcete dosiahnuť?

Mám pocit, že viac priestoru treba dať mladým ľuďom. Aj v občianskej iniciatíve, aj v CKO sú ľudia po tridsiatke a my musíme uvažovať, kto bude ďalej ťahať iniciatívu dopredu, meniť veci. Myslím, že mladí ľudia sú veľmi šikovní a keď sa im dá príležitosť a možnosť realizovať sa, vedia byť užitoční a prínosní pre svoju komunitu. Určite chceme podporiť aj ostatných občanov na sídliskách, aby zakladali takéto iniciatívy, aby organizovali podujatia, aby spolupracovali so školami a aby sa navzájom spájali: pre mňa ako komunitnú organizátorku je neskutočne dôležité budovať mosty medzi ľuďmi. Ako príklad môže opäť poslúžiť Deň sídliska, kde úplne malé deti aj účinkovali v programe, aj pomáhali roznášať plagáty alebo seniori, ktorí vystúpili na pódiu a potom zišli dole a pomáhali: robili občerstvenie, nosili veci... Na konci dňa sme všetci boli takí unavení, že sme nevládali stáť, no boli sme pyšní, že sme dokázali, že ani seniori ešte nie sú na zahodenie, že vedia byť nápomocní. Je veľmi dôležité pospájať mladých so seniormi, postihnutých so zdravými a pod. a urobiť to tak, aby sa nikto necítil vylúčený. Sociálna inklúzia nie je nejaká teória z učebníc a prednášok, ale je to vtedy, keď ľudia s rešpektom pomáhajú jeden druhému a nikto nerieši, či je ten druhý na vozíčku, alebo má sedemdesiatpäť rokov.

Inzercia - Tlačové správy

  1. Málokto im verí. Prekvapia Slováci na futbalovom EURO 2020?
  2. Desať hotelov v destináciách, ktoré sú toto leto favoritmi
  3. P. Lednický: Koronavírus tu už zostane, musíme si na to zvyknúť
  4. Čo robiť v Tatrách, keď počasie pokazí plány?
  5. Sme vodná veľmoc a napriek tomu vody dovážame
  6. Ako sa z nenásytných Bödörovcov stal symbol oligarchie
  7. 4 veci, ktoré potrebujete vedieť o bezpečnosti elektromobilov
  8. Od zmesi plynov po sofistikovanú kvapalinu
  9. Počuli ste už o zelenej hypotéke? Ušetríte s ňou až trikrát
  10. Tipy a triky na spracovanie letného ovocia
  1. Ako kedysi vyzerali bratislavské mýta? Bol tam cintorín aj sady
  2. Desať hotelov v destináciách, ktoré sú toto leto favoritmi
  3. Málokto im verí. Prekvapia Slováci na futbalovom EURO 2020?
  4. P. Lednický: Koronavírus tu už zostane, musíme si na to zvyknúť
  5. Čo robiť v Tatrách, keď počasie pokazí plány?
  6. Sme vodná veľmoc a napriek tomu vody dovážame
  7. Prešovský McDonald’s podržal zamestnancov počas pandémie
  8. Hrajte futbal ako Valábik! Lopty rozdáva po celom Slovensku
  9. Medzi zateplením minerálnou vlnou a PUR penou sú veľké rozdiely
  10. Ako sa z nenásytných Bödörovcov stal symbol oligarchie
  1. Osem výnimočných slovenských hotelov pre zaslúžený odpočinok 9 911
  2. Dnes ma živí instagram, hovorí bývalá tanečníčka Katarína Jakeš 9 483
  3. Sme vodná veľmoc a napriek tomu vody dovážame 9 249
  4. Počuli ste už o zelenej hypotéke? Ušetríte s ňou až trikrát 8 311
  5. 4 veci, ktoré potrebujete vedieť o bezpečnosti elektromobilov 7 850
  6. Tostov palác - moderné bývanie s atmosférou historických Košíc 7 555
  7. Obľubovali ste termínované vklady? Spoznajte alternatívy 7 270
  8. Málokto im verí. Prekvapia Slováci na futbalovom EURO 2020? 7 122
  9. 5 zmien, ktoré so sebou prináša menopauza. Ako sa pripraviť? 6 822
  10. Slovensko v operácii Barbarossa 6 685
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Zvolen - aktuálne správy

Sládok bol aj kapitánom Detvy - ilustračné foto

Pod Pustý hrad prichádza tvrdý zadák.


TASR 23 h
Tréneri slovenskej reprezentácie počas jedného z tréningov na MS v Rige

Veľký rozhovor s Andrejom Podkonickým nielen o svetovom šampionáte.


11. jún
Róbert Boženík ako mladší žiak Terchovej. Stojí v hornom rade druhý sprava, jeho prvý tréner Marián Zajac stojí v hornom rade prvý zľava.

Michal Ďuriš, Stanislav Lobotka, Róbert Boženík, Peter Pekarík a ich inšpiratívne príbehy.


10. jún
Na tému elektrobicykle a ich údržba sme sa rozprávali s cykloexpertom Petrom Kaczorom z Intersportu.

Radí cykloexpert Peter Kaczor z Intersportu.


11. jún

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Auto sa čelne zrazilo s autobusom medzi Pukancom a Uhliskami.


11. jún

Pacientom sa výrazne zlepšil stav a viditeľne schudli.


11. jún

Ako ho poznáte, kontaktujte ochrancov zákona.


(mb) 11. jún

Aj keď na Slovensku sú takmer všetky pavúky jedovaté, stepník patrí k tým s prudším jedom. Odborníčka však ubezpečuje, že stretnúť takéhoto pavúka je pomerne vzácne a rovnako vzácne je aj to, žeby človeka uštipol. Pri pohryznutí nedôjde k ohrozeniu života.


18 h

Už ste čítali?