Utorok, 22. august, 2017 | Meniny má Tichomír
Pridajte si svoje mesto

Sanja Nikolov: Ľudia sa stretávali v parkoch, na lavičkách a v krčmách, dnes majú OKO

Ako možno premeniť niekoľkotisícové sídlisko na rodinu a dať mu identitu? V rozhovore porozpráva Sanja Nikolov, v minulosti cudzinka, dnes komunitná organizátorka, koordinátorka Občianskeho centra OKO a hrdá Zvolenčanka pôvodom z Chorvátska.

Sanja Nikolov(Zdroj: Zvolenské noviny)

V médiách sa veľa hovorí o komunite. Často sa tento termín chybne chápe. Čo pre vás znamená komunita?

Ja som sa narodila a vyrastala na Balkáne a tam sme boli vedení k tomu, že rodina nie sú len mama, oco, súrodenci, ale aj všetci priatelia, rodičia, deti našich priateľov, tety, ujovia atď. Na Balkáne sme vyrastali v obrovských rodinách a rodina tam nie je založená len na biologickom základe, ale na vzťahoch medzi ľuďmi, ktorí sa navzájom podporujú a pomáhajú si. Keď sa povie komunita, vidím za tým veľkú rodinu. Aj ľudia žijúci na sídlisku sú takou komunitou.

Sídlisko Západ-Tepličky – je to komunita?

Teraz už áno. Keď som sem pred trinástimi rokmi prišla, pre mňa to bolo prvýkrát, čo som začala žiť na sídlisku. Keď sme kúpili byt na Západe, šokovalo ma, že tu nebola žiadna infraštruktúra, ani priestor, kde by sa ľudia mohli stretávať. Ani som nevedela, či ľudia majú tú potrebu. Ale myslím, že po rokoch sa to zmenilo. Komunitnou prácou na sídlisku sa nám po rokoch podarilo vybudovať priestor, kde by sa ľudia mohli stretávať a kde sa chcú stretávať.

Ako sa podarí človeku, ktorý je cudzinec na nejakom neznámom sídlisku vybudovať komunitu?

Postupne. Môj otec hovoril, že človek nemôže z komunity len brať, musí aj investovať svoj čas a energiu. Pre mňa bolo dôležité ísť k ľuďom s otvoreným srdcom, lebo aj mňa ľudia prijali s otvoreným srdcom. Ľudia na Slovensku mi nikdy nedali pocítiť, že sme nejakí cudzinci, „juhoši“, že sem nepatríme... Od prvého momentu rešpektovali, že sme si vybrali túto krajinu, že tu žijeme, podnikáme. Teraz sa veľa rozpráva o migrantoch a mňa sa ľudia často pýtajú, aký je môj názor na integráciu cudzincov. Pre mňa je ale čím ďalej, tým ťažšie sa k tomu vyjadriť, lebo už seba nevnímam ako cudzinku. Pre mňa je Slovensko a obzvlášť Zvolen už dnes domovom.

No dobre. Ale aj to trvalo nejaký čas, ako sa vám to podarilo?

Rodinu, ako to voláme, sme si vo Zvolene vybudovali postupne. Keď sme prišli bývať na sídlisko Západ, syn bol malý a ja som jednoducho cítila potrebu ísť s ním von, spoznať ľudí, dať si s nimi kávu. Lenže nebolo kde. Vtedy prišiel z manželovej strany podnet, aby sme začali na sídlisku podnikať a vytvorili tak priestor nielen pre seba, ale aj pre iných ľudí. Západniari si našu pizzeriu postupne obľúbili. Nebolo to len kvôli dobrej pizzi, ale hlavne kvôli možnosti sa stretnúť. Keď bolo vonku pekné počasie, ľudia sedeli vonku, priniesli si stoličky, prisunuli lavičky, deti sa hrali na pieskovisku, dospelí popíjali kávu, rozprávali sa. Ľudia, ktorí sa dovtedy ani nezdravili, sa zrazu začali stretávať, mali spoločné miesto a spoločnú osobu, ktorá tu vždy bola pre nich. Do toho prišlo stretnutie s Chuckom Hirtom, ktorý sa prisťahoval do Banskej Bystrice z USA, a ktorý prišiel jedného dňa do pizzerie a začal rozprávať o tom, ako komunitné organizovanie funguje v Spojených štátoch amerických, ako sa ľudia spájajú, aby spoločne riešili problémy a pod. Mňa to úplne ohúrilo. Nahovoril ma, aby som prijala miesto v správnej rade Centra komunitného organizovania, kde on vtedy pôsobil ako riaditeľ a mňa tá idea veľmi oslovila. Vlastne vďaka nemu a ďalším ľuďom z Centra komunitného organizovania (CKO) som sa naučila rôzne metódy, ako organizovať komunitu. Odkedy žijem na Slovensku, veľakrát som počula, že niekto by mal vyriešiť naše problémy, niekto by mal vybudovať ihriská atď. Ale kto je to ten niekto? Ešte vždy som ho nestretla, neviem, kde žije...(smiech)Prostredníctvom rôznych kampaní aj ľudia v pizzerii začali hovoriť nahlas svoje názory, zdieľať svoje problémy a spoločne sme hľadali, ako by sme tieto problémy mohli riešiť. Vznikli také mikro pracovné skupiny, ktoré riešili ihriská, bezpečnosť, „psíčkarov“... Ľudí to veľmi posilnilo, pochopili, že si môžu pomôcť sami, prevzali zodpovednosť.

Dlhé roky organizujete aj tzv. Deň sídliska. O čo ide?

To bolo dôležité rozhodnutie: rozhodli sme sa dať nášmu sídlisku identitu. Každý človek oslavuje narodeniny a my sme sa rozhodli oslavovať naše sídlisko. Tak vznikol Deň sídliska. Tento rok sa konal už jeho ôsmy ročník a čo je zaujímavé, kým prvé roky sme všetko organizovali sami za pomoci dobrovoľníkov z občianskej iniciatívy a školy, teraz sme zažili krásny pocit zadosťučinenia: prvýkrát sme mali toľko dobrovoľníkov, že sme mali problém dať im všetkým nejakú úlohu.

Znie to neuveriteľne, takmer ako vtip: Američan a Chorvátka sa stretnú pri pizzi a začnú meniť svet. Také jednoduché to ale asi nebolo. Určite ste riešili za pochodu aj množstvo problémov.

Keď sme začínali, nemali sme dostatok vedomostí. Nevedeli sme, napr. ako funguje samospráva, kto má aké kompetencie, netušili sme, že nemôžeme žiadať človeka, ktorý na to nemá kompetencie, aby riešil naše problémy. Učili sme sa, ako financovať projekty, ako hľadať sponzorov, ako žiadať granty. Pri tom bolo veľmi nápomocné Centrum komunitného organizovania, ktoré zastrešilo našu občiansku iniciatívu a pomohlo nám žiadať granty, ktoré sme my ako neformálna iniciatíva žiadať nemohli. Náročné bolo aj dlhodobo udržať motiváciu ľudí, pretože všetci v občianskej iniciatíve sú dobrovoľníci, majú svoju prácu, rodiny a v iniciatíve často trávili čas na úkor svojich rodín a voľného času.

Ako sa vyvíjal vzťah so samosprávou: rozumeli od začiatku tomu, čo robíte?

Absolútne nie. Skôr sme mali pocit, že nás vnímajú ako dotieravých ľudí, ktorí tvoria problémy a vždy do niečoho rýpu. Pravdaže, nebolo to s nami ľahké. Často sme veľmi tvrdo presadzovali to, čo sme považovali na sídlisku za dôležité. Ani nešlo o to, že by sa im nechcelo daný problém riešiť, ale často išlo o nové riešenia, ktoré nepoznali. Časom sme pochopili, že nemôžeme s každou maličkosťou ísť za primátorom alebo prednostom, ale našli sme si cestu k poslancom, ktorí sú pre nás napokon najbližším spojením s mestom. Začali sme chodiť na stretnutia výborov mestskej časti, a prinášať konštruktívne riešenia. Dnes náš hlas počúvajú.

Výsledkom tejto dlhodobej práce bolo napokon vytvorenie Občianskej komunitnej obývačky OKO. Čo je to OKO?

Tak ako sídlisko je naša veľká rodina, prišli sme na to, že každá rodina potrebuje svoj domov. Zistili sme, že na sídlisku či v meste pôsobí veľa „mimovládok“, ktoré sú aktívne a chcú pomáhať, ale nemajú sa kde stretávať a riešiť veci. Občianska iniciatíva mala to šťastie, že od začiatku pôsobenia mala svoje vlastné priestory, ale nie každé združenie malo takúto možnosť. Mnohí sa stretávali v parkoch na lavičkách, v krčmách a my sme si povedali, že musíme ako rodina myslieť aj na druhých a pomôcť im vytvoriť miesto, kde by sa mohli realizovať. Vytiahnuť ľudí z panelákov, z ulíc a dať im príležitosť stretávať sa. V tom bolo veľmi nápomocné, že Centrum komunitného organizovania získalo partnera z Osla (mestská časť Sagene) a finančnú podporu na vybudovanie takéhoto centra. V Osle sme videli, ako takéto centrum funguje, čo všetko sa tam dá robiť. U nás sa pojem komunitné centrum používa pre rôzne marginalizované skupiny, kde sa pracuje napr. s rómskymi detičkami a rodinami, ale my sme chceli od začiatku odlíšiť naše centrum, pretože jeho cieľom malo byť otvorenie sa všetkým občanom. Sme hrdí, že dnes sme Nórov predbehli v tom, že tam je zriaďovateľom mesto, avšak v našom prípade je to „mimovládka“ (CKO). Mali sme šťastie, že zástupcovia samosprávy uverili, že zvládneme vybudovať zmysluplný priestor a vložili do nás dôveru. Dnes môžem povedať, že to malo zmysel, lebo do OKa nechodia len ľudia zo sídliska Západ, ale aj z iných častí mesta, dokonca z iných miest.

Boli to Nóri, ktorí vám na začiatku pomáhali a učili vás, ako by také centrum mohlo vyzerať a dnes je to naopak. Nóri chodia na inšpiráciu k vám, podobne ako Rumuni, Ukrajinci, Albánci a mnohí iní. Ako je to možné? Čo ich sem privádza, ako sa o vás dozvedia?

Zrejme na rôznych medzinárodných fórach si medzi sebou vymieňajú informácie o nejakom Zvolene, ktorý si musia najprv vygoogliť. Páči sa im, keď vidia, že to niekde môže fungovať, že takéto centrum môže byť samostatné a priniesť mestu pridanú hodnotu na oplátku za jeho podporu. Mesto správne pochopilo, že sme priestor, kde sa ľudia učia budovať komunitu, formovať projekty, zháňať financie... Centrum by bez podpory mesta neprežilo, ale máme povinnosť kofinancovania, musíme hľadať ďalšie zdroje, rozmýšľať, ako financovať projekty, akcie. A ľudia, ktorí prichádzajú s nápadmi sa učia, že musia sami hľadať možnosti. Je výborné, že títo ľudia, ktorí sa u nás učia, potom vedia svoje vedomosti použiť aj inde.

V čom po tých rokoch ešte vidíte výzvu, čím sa chcete ďalej zaoberať? Je ešte niečo, čo chcete dosiahnuť?

Mám pocit, že viac priestoru treba dať mladým ľuďom. Aj v občianskej iniciatíve, aj v CKO sú ľudia po tridsiatke a my musíme uvažovať, kto bude ďalej ťahať iniciatívu dopredu, meniť veci. Myslím, že mladí ľudia sú veľmi šikovní a keď sa im dá príležitosť a možnosť realizovať sa, vedia byť užitoční a prínosní pre svoju komunitu. Určite chceme podporiť aj ostatných občanov na sídliskách, aby zakladali takéto iniciatívy, aby organizovali podujatia, aby spolupracovali so školami a aby sa navzájom spájali: pre mňa ako komunitnú organizátorku je neskutočne dôležité budovať mosty medzi ľuďmi. Ako príklad môže opäť poslúžiť Deň sídliska, kde úplne malé deti aj účinkovali v programe, aj pomáhali roznášať plagáty alebo seniori, ktorí vystúpili na pódiu a potom zišli dole a pomáhali: robili občerstvenie, nosili veci... Na konci dňa sme všetci boli takí unavení, že sme nevládali stáť, no boli sme pyšní, že sme dokázali, že ani seniori ešte nie sú na zahodenie, že vedia byť nápomocní. Je veľmi dôležité pospájať mladých so seniormi, postihnutých so zdravými a pod. a urobiť to tak, aby sa nikto necítil vylúčený. Sociálna inklúzia nie je nejaká teória z učebníc a prednášok, ale je to vtedy, keď ľudia s rešpektom pomáhajú jeden druhému a nikto nerieši, či je ten druhý na vozíčku, alebo má sedemdesiatpäť rokov.

Ďalšie články z témy Rozhovory z denníka SME

Pozrite si tiež články z hlavnej témy Rozhovory z denníka SME  na domov.sme.sk

  1. Z horského sedla pri Hriňovej pomáhali osobe s infarktom 315
  2. Hľadajú muža, ktorý má byť vo väzení 267
  3. V Hriňovej ukázali, ako kedysi vyzeralo tradičné gazdovanie Foto 169
  4. Prvé víťazstvo MFK Zvolen v novej sezóne 117
  5. Posledný augustový víkend bude patriť lietajúcim strojom 107
  6. Memoriál Pavla Záboníka vyhral domáci HKM Zvolen, Detva skončila druhá 87
  7. Mladá žena nabúrala do stromu. Nafúkala viac ako dve promile 82
  8. Z bývalého motorestu ukradli plastové okná 73
  9. V obci pribudlo osem bezpečnostných kamier 52
  10. Tréner reprezentácie SR do 18 rokov Javorčík aj pri junioroch Banskej Bystrice 49

Najčítanejšie správy

Zvolen

Z horského sedla pri Hriňovej pomáhali osobe s infarktom

Vrtuľníkoví záchranári z Banskej Bystrice dnes leteli na pomoc osobe do ťažkého horského terénu v sedle Priehybina. Pri zásahu pomáhali zdravotníckym záchranárom aj hasiči.

Hľadajú muža, ktorý má byť vo väzení

Polícia žiada o pomoc pri pátraní po 32-ročnom Miroslavovi Balkovi.

V Hriňovej ukázali, ako kedysi vyzeralo tradičné gazdovanie

Časť Slanec v sobotu zaplnili tisíce návštevníkov.

Prvé víťazstvo MFK Zvolen v novej sezóne

Zvolenskí futbalisti privítali v derby hráčov Pohronia. Na prvé tri body sa nadreli.

Posledný augustový víkend bude patriť lietajúcim strojom

Medzi najväčšie lákadlá leteckých dní patrí prílet nadzvukového ťažkého bombardéru amerických vzdušných síl B1-B Lancer a účasť tureckého tímu Solotürk.

Blízke regióny

Foťte rýchlo. Najznámejšia drevenička Horehronia to má spočítané

Chamkova stodola, pravdepodobne najfotografovanejšia drevená stavba Horehronia, je podľa odborníka v značne narušenom stave.

Keď Sovieti okupovali Liptovský Mikuláš

Fotografie z obsadzovania československých miest vojskami Varšavskej zmluvy obleteli celý svet. Tanky a vojenská technika 21. augusta 1968 zaplavila pred takmer polstoročím aj Liptovský Mikuláš.

Otrasný nález. Polícia pátra po totožnosti mladíka

Príčina úmrtia zatiaľ nie je známa.

Tri dni plné hudby a zábavy. V Lučenci sa hodovalo

Centrum Novohradu privítalo množstvo kapiel, nechýbali Pivný fest či jarmok.

Všetky správy

Košičanka stratila v Burgase doklady, nemôže sa vrátiť domov

Do Bulharska letela za dcérou. Nepustia ju do krajiny ani späť na Slovensko.

Prehrali a odišli k medveďom. Danko nie je prvý, kto sa po porážke stratil

Za medveďmi pravidelne chodil Vladimír Mečiar, po neúspešných voľbách sa trikrát vytratil aj Robert Fico.

Tesco otvorilo pri Galante najväčšie distribučné centrum v strednej Európe

Nové centrum sa zameriava na distribúciu potravín, kozmetiky, oblečenia a techniky. Zamestnalo 1 200 ľudí.

SNS neodíde. Nikto na ňu nečaká

V prípade predčasných volieb by sa SNS nemuselo dostať do vlády.

Bojkot zasadania vlády vracia Dankovi v hre vážnosť

Tromfom Danka, paradoxne, je teraz jeho nevypočítateľnosť, náladovosť.

Kam vyraziť