Ondrej Kalamár: Moja zóna je bezpečná, nikomu neublíži

ZVOLEN. Na počiatku bolo slovo. To slovo bolo odpoveďou, na ktorú odvtedy hľadáme otázky - píše na začiatku svojej najnovšej knihy Ondrej Kalamár, známy autor aforizmov, bonmotov, postrehov a definícií života. Každý deň ich dokáže vyprodukovať niekoľko a každý deň sa o ne delí s priateľmi na sociálnych sieťach.

Zvolenský rodák je však aj – či predovšetkým – básnik a jeho posledná kniha je „taká večerná čajová sviečka“.

„Aforizmy či bonmoty sú skôr denná alebo polnočná náplň, ale poézia je vyslovene večerná záležitosť. Dať si zelený čaj, zapáliť si sviečku... To k tomu patrí... Vtedy prichádzajú,“ hovorí.

„To, čo sa nedá považovať za aforizmy a bonmoty, je v tejto knihe,“ dodáva s úsmevom.

Vstup na vlastné bezpečie

Názov jeho tretej básnickej zbierky Vstup na vlastné bezpečie je protipólom všade prítomných varovných oznamov (vstup na vlastné nebezpečie).

„Moja zóna je bezpečná, nikomu neublíži. A dúfam, že kto vstúpi, chvíľu bezpečia aj pocíti...“

Kniha je rozdelená do štyroch tematických častí: snenie, básne, básnenie a piesne. Väčšinu tvoria rýmované básne, hoci bližší je Kalamárovi voľný verš.

„Chcel som dokázať sebe aj iným, že viem napísať aj viazaný verš. Nasilu to, pravdaže, nejde. Jednoducho to niekedy príde... myšlienky sa začnú ukladať do rýmovanej podoby. Ale ani voľný verš nie je jednoduchý. Nie je to len zhluk myšlienok daných na papier. Voľný verš má tiež svoje zákonitosti, určitú skladbu a rytmiku,“ upozorňuje básnik, ktorý vo Zvolene vedie literárny klub.

Poézia je predovšetkým zrkadlom pocitov. Napovedá o tom, čo sa v človeku odohráva a akou formou to dokáže dať zo seba von.

„Je to dobrá psychoterapia, ak má niekto v sebe vnútorný pretlak a chce sa z toho dostať spôsobom, že sa z toho vypíše. Otázne však je, či jeho text druhému aj niečo povie, či dokáže odovzdať svoje pocity ďalej čo možno najvernejšie,“ vysvetľuje.

Ondrej Kalamár - aj s jednou zo svojich povestných originálnych kravát. (zdroj: O. K.)

Piesne čakajú na zhudobnenie

Piesne, ako napovedá názov, sú naozaj texty piesní, ktoré majú už aj refrény a čakajú len na zhudobnenie. Čítať sa, pochopiteľne, dajú aj bez sprievodnej hudby, melódiu si v hlave môžete zatiaľ vytvoriť aj sami.

Vznikať začali pred šiestimi rokmi počas básnikovej hospitalizácie vo zvolenskej nemocnici.

„Oslovil ma vtedy Moddivari (Miroslav „River Salome“ David, dvorný textár skupiny AC+, pozn. red.), že kapela chystá nový album, či by som neskúsil niečo napísať. Tak som ležiac na posteli stvoril štyri texty,“ ozrejmuje.

Moddivarimu sa zapáčila Zbierka haluzí a hoci skupina text nakoniec nepoužila, v zbierke si ho môžete prečítať, je naozaj dobrý.

Po jednom z textov siahol aj Juraj Hnilica a možno je už len otázkou času, kým skomponovanú skladbu budeme počuť v éteri.

A ak chce aj niekto iný, môže skúsiť, odkazuje básnik.

Život je frajer, ale ja som väčší

Ondrej Kalamár stojí aj za knihou Život je frajer, ale ja som väčší, ktorá sa v uplynulých dňoch objavila na knižnom trhu. Zhruba stovka poetických textov predstavuje najlepšie básne a texty piesní mimoriadne talentovaného a populárneho básnika 20. storočia Jozefa Urbana, ktorého s Kalamárom spájalo dôverné priateľstvo.

Knižná novinka s textami Jozefa Urbana vyšla len nedávno, v druhej polovici novembra. Básnik, textár, redaktor a publicista zomrel pri autonehode za Zvolenom v roku 1999 vo veku 34 rokov. 29. novembra by sa dožil 52. narodenín.

Kniha vyšla z iniciatívy Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov, riaditeľ vydavateľstva Roman Michelko zveril Kalamárovi úlohu zostaviť výber z Urbanovho diela.

„Pracoval som na tom asi polroka. Výber bol neskutočne ťažký. Nemal som problém s tým, čo tam dať, ale skôr čo tam nedať. Veľmi ťažko sa mi niektoré veci vynechávali,“ priznáva.

Do názvu knihy použili Urbanovu obľúbenú repliku, aj keď mierne upravenú. „Pôvodná v básni znie Život je frajer, ale my sme väčší, on však používal aj toto upravené spojenie. Myslím, že ho najviac charakterizuje. Ak aj znie možno trochu vystatovačne, teraz to úplne beriem, mal naozaj pravdu.“

Prakticky všetky Urbanove básnické zbierky, ktoré vyšli v reedícii po jeho tragickom skone v roku 1999, sú už vypredané. Aj to je dôvod, prečo Kalamár iniciatívu vydavateľstva víta.

Slovenský kultúrny analfabetizmus

„Keď som začal občas robiť na školách besedy na tému slovenská poézia a hlavne Jozef Urban, videl som, že jeho poézia dokázala osloviť aj súčasných tínedžerov do takej miery, že si chceli odo mňa tie knihy kúpiť. Ale to boli moje vlastné a iné nemám,“ spomína.

„Je to náš kultúrny analfabetizmus, že kvalitných autorov nedostať v kníhkupectvách. Nehovorím len o Urbanovi, ale aj ďalších špičkových básnikoch,“ podotýka. „Neviem si predstaviť, že by kdekoľvek vo Francúzsku nebolo dostať napríklad Jacquesa Préverta.“

Urbanova tvorba je znova na pultoch kníhkupectiev necelé dva týždne. Kniha ponúka prierez od jeho debutu Malý zúrivý Robinson po poslednú zbierku Dnes nie je Mikuláša. V knihe nechýbajú najznámejšie tituly ako sú Voda, čo ma drží nad vodou (aj s dvoma pôvodnými, nepoužitými slohami z rukopisu), Vráť trocha lásky medzi nás či Plač víťazov, ktoré hudobne interpretovali najpopulárnejší slovenskí speváci a skupiny.

Ale aj doteraz nepublikované texty. „Získal som ich dvanásť. Dva už sú také staré, že sú na nich vyblednuté slová. Zrepasoval som ich – a som presvedčený, že verne Jožovým slovníkom,“ hovorí Kalamár.

Zbierka obsahuje aj Urbanov doteraz neznámy sonetový veniec Strašenie v babylonskej veži. „Sonetový veniec je najťažšia forma viazaného verša. Jožo ich vytvoril štyri, všetky sú nádherné, čo len potvrdzuje, že bol skutočný majster poézie.“