Je devätnásteho októbra tri hodiny popoludní a jedáleň na ZŠ Námestie mládeže už šumí hlasmi približne tristo dôchodcov zo Zvolena. Všetci tí, ktorí prijali pozvánku odboru sociálnych služieb, zdravia a rodiny na stretnutie k Mesiacu úcty k starším. Každý rok mesto hľadá vhodný spôsob, ako preukázať úctu svojim seniorom. Aj táto bodka má podobu rezňa so šalátom, chuť koláča so želé, vôňu kávy a melódiu kapely, ktorá hrá do tanca a k rozhovorom.
Seniori najprv sledujú vystúpenie Romano Jilo, tanečnej skupiny zloženej z obyvateľov bytovky pod Pustým hradom. Chvália ich výkony a vášeň, s ktorou predvádzajú umenie, s ktorým sa snáď narodili. Aspoň tak sa to seniorom zdá. Niektorí z nich sú na takomto posedení prvýkrát, iní chodia pravidelne. Čo ich sem ťahá? „Túžba po zmene, človeka už nebaví sedieť celé dni doma,“ hovorí starší pán sediaci pri stene. Aj s manželkou chodia na posedenie každý rok. Ten minulý ešte tancovali, tento už nebudú. Zdravie sa zhoršuje.
Napriek tomu, že pri ich stole vládne dobrá nálada a veľa sa smejeme, pani sa ku mne v jednej chvíli nakloní a hovorí ukazujúc pritom na manžela: „Už by chcel ísť inam.“ „Kam?“ pýtam sa nechápavo. „No predsa tam... viete. Na druhú stranu,“ pridáva opatrne, akoby to miesto nechcela pomenovať. „Vesmír je veľký a krásny, som naň zvedavý“ hovorí jej muž s úsmevom. Chvíľu sa mi zdá, že celkom nerozumiem, čo mi chcú povedať. Je to zvláštne. Obaja majú cez osemdesiat rokov a spolu sú šesťdesiat. „Ani nevieme, ako to prešlo,“ hovoria svorne. Podobný postoj majú aj k otázke svojho prvého zoznámenia. „Ani neviem, také to bolo rýchle. V januári sme sa stretli a v júli už brali,“ hovorí pani. „Bál som sa, že mi ju niekto uchmatne,“ uškŕňa sa jej manžel.
Veľké množstvo dôchodcov, ktorí sa stretli v jedálni na základnej škole, sú stále aktívni ľudia. „Celý život som pracovala s ľuďmi ako vychovávateľka. Bola to krásna práca,“ hovorí pani Vilma zo Západu, ktorá je aktívna aj dnes. Je činná v klube dôchodcov, píše básne. Tento rok jej vyšla zbierka. „Básne pre seniorov, jubilantov, ale aj deti, vnúčatá, rodičov...“ vymenúva témy, o ktorých rada píše. „Vlastný život je ťažké definovať, je veľmi dlhý,“ dodáva. „Nám je dobre, kým máme dôchodok,“ hovorí jej spolusediaca, pani Anna.
Aj seniori zo Sekiera sú podobne optimistickí. „Sme vďační, že pre nás pani primátorka robí takéto posedenia, kde sa môžeme stretnúť.“ Z veselej témy sa debata rýchlo zvrtne na otázku diaľničného obchvatu. Nepáči sa im, že by popod nich mal viesť tunel. „Dobré riešenie je ešte to s búraním domov,“ hovorí jeden pán a nakloní sa k dáme vedľa. „Ja ti dám, to je môj dom, na ktorom som sa ťažko narobila. Nedám si ho zničiť,“ hovorí dáma v červenom a celý stôl sa smeje.
V tejto sále vládne dobrá nálada. Najfascinujúcejšie je, že mnohí seniori tancujú až do neskorého večera. Palice a bolesti nechávajú pri stole, akoby všetku svoju energiu vkladali do tohto jedného večera na parkete. Nohy ich vraj bolia vždy až na druhý deň.
Autor: ej
