ZVOLEN. Aero 662 zo Zvolena mohli nedávno obdivovať Detvania počas Dní mesta. Jeho majiteľ každému záujemcovi ochotne rozprával príbeh svojho auta, ktorý je tak trochu jeho vlastným príbehom.
„Aero som si kúpil ešte ako študent vysokej školy. Na rok tomu bude štyridsať rokov,“ vysvetľuje. Študoval v Žiline. Neďaleko internátov za bývalým Tuzexom stálo na tehlách niečo zaujímavé, čo sa už ani na auto nepodobalo.
Kamarát, ktorý už bol majiteľom veterána, ho nahovoril, aby neváhal a to, čo z auta ostalo, kúpil. Dal si povedať. Predstava mladých ľudí bola jasná: dáme autá do poriadku a budeme frajeri.
S majiteľom sa dohodli na cene a za päťtisíc korún československých zmenilo auto, majiteľa. Našťastie, k starému šrotu dodal predávajúci aj veľa náhradných dielov, takže nebolo veľkým problémom spojazdniť staré auto ešte na mieste.
Do Žarnovice, v ktorej vtedy Pavel Füle býval, išlo Aero už po vlastnej osi.
Modernizovali ich
Prvotná idea s frajermi za volantom veterána neprešla. „Z prvého zrazu veteránov v Bratislave nás takmer poslali domov,“ spomína Füle. Dôvod bol jednoznačný: auto vyzeralo hrozne. Vtedy si uvedomil, že bez poriadnej generálky to nepôjde a svoje auto prvýkrát rozobral. Počas roka chodil po burzách a zháňal originálne veci, ktoré sa v tej dobe, našťastie, ešte dali zohnať. Auto totiž prešlo od svojho vyrobenia viacerými zmenami a boli na ňom namontované modernejšie veci. „V sedemdesiatych rokoch bola snaha takéto autá modernizovať. Majitelia na nich menili, čo sa dalo, dokonca aj motory,“ dodáva. Dnes už tieto „vylepšenia“ ľutujú, pretože veľkú hodnotu má iba originál.
Dobrý prístup k motoru
Pavel Füle je dnes členom Klubu zberateľov historických vozidiel vo Zvolene. Od prvého rozobratia, pri ktorom odkrútil na svojom aute každú skrutku, si to zopakoval ešte trikrát. Naposledy pred dvoma rokmi. To sa mu už podarilo zohnať aj pôvodné plechy. Niežeby na aute neboli plechy z Aera. Boli. No autá sa kedysi vyrábali ručne a plechy z iného Aera nie vždy dobre sedeli. Päťcentimetrový rozdiel nebol vôbec výnimočný.
Auto dnes vyzerá ako nové, no takým ani zďaleka nie je. Najviac má od generálky dvojtaktný motor s objemom 662 kubických centimetrov, ktorý je chladený vodou, bez čerpadla.
Jednoduchý motor nie je problém hocikedy rozobrať, veď prístup k nemu ani nemôže byť lepší. Naposledy ho opravoval ešte v 80. rokoch starý mechanik, ktorý kedysi ako chlapec pracoval práve v servise firmy Aero. Odvtedy má motor nabehaných 14-tisíc kilometrov. Len tohto roku prešlo auto viac ako 2-tisíc kilometrov.
Spotreba sa majiteľovi pri originálnom karburátore podarila znížiť na osem litrov na sto kilometrov.
Ľudové auto
Aero 662 vyrábali ako ľudové auto pre robotníkov. Jeho vtedajšia cena bola 15-tisíc korún, kým reprezentačná Praga vyšla majiteľa aj na 200-tisíc korún. „Lacnejšie auto vtedy neexistovalo,“ dopĺňa majiteľ krásneho veterána. Priznáva, že na kráse svojmu autu trochu pridal použitím chrómu. Napríklad na svetlomety. Ľudové Aero ich malo iba zafarbené, chrómovanie by ho predražovalo.
Kolesá na aute sa už na kolesá dnešných áut veľmi nepodobajú. Plášte sú na nich bežné motorkové.
Smerovky sú tiež doplnené, no vôbec sa nedá povedať, žeby na starom veteráne nemali čo robiť. Už vtedy robili niektoré firmy doplnkové sety s elektrickými smerovkami. „Ľudia si to mohli vylepšovať sami. Predpisy vtedy nehovorili o tom, že pri zmene smeru jazdy musí niečo blikať,“ hovorí majiteľ.
Dnešné predpisy sú iné, dnes už na aute niečo blikať musí, a aj preto Aero, ktoré Pavel Füle vlastní, nemá problém prejsť STK. Keby nové smerovky nemal, zrejme by musel jazdiť iba na veteránskych evidenčných číslach.
Na technickej kontrole už nie je Aero senzáciou. „Stále chodím do tej istej STK. Tam ma už poznajú a tešia sa, že konečne vidia poriadne auto a nie tie šroty, čo chodia po cestách,“ smeje sa majiteľ.
Keď už má človek v garáži veterána, obyčajne túži po ďalšom. Pavel Füle zatiaľ takéto plány nemá. „Na to treba čas, peniaze a priestor. Ja z toho nemám dokopy nič,“ dodáva s úsmevom.
Trojmiestne auto
Aero sa neriadi ťažko. Nemá síce posilňovač, no to nevadí. „Má hrebeňové riadenie,“ hovorí majiteľ veterána. Podľa neho sa takéto riadenie v začiatkoch automobilových konštrukcií dlho používalo, no postupne sa prešlo na skrutkovicové. Pritom každá formula má aj dnes práve hrebeňové riadenie.
Veľmi populárne sú Aerá najmä v Nemecku, kde sú celé kluby veteránov špecializované napríklad na Aero 662.
V jednom čase sa hojne predávali, ľudia ich vymieňali za nové a moderné embéčky. Teraz sa ukazuje, že to nebol najlepší nápad.
Keby Pavel Füle musel svoje auto predať, nešiel by pod 30-tisíc eur. Chodí s ním na veteránske akcie, sem-tam odvezie svadbu, no nie často. Problém nie je v majiteľovi. „Kolega má Pragu a ten vozí svadbu takmer každý týždeň. Aero na svadby ľudia nechcú, pretože si myslia, že je to dvojmiestne auto. A to nie je pravda, vzadu má tretie miesto,“ ukazuje tretiu sedačku. Ideálne miesto pre ženícha.
