Koncom tohoročného leta sa mi naskytla možnosť zúčastniť sa dvojdňového zájazdu so zvolenskými seniormi do Brna. Úprimne povedané, dosť som váhal. Jednoducho nemám dobré skúsenosti z takýchto krátkodobých zájazdov. Na druhej strane, Brno ma lákalo, nebol som tam dobré dve desiatky rokov. Nakoniec som si povedal, sľúbil si to priateľovi tak nesklam. Počasie sa tiež umúdrilo, čo bol jeden z predpokladov úspešnej cesty.
Nastúpili sme pred MsÚ Zvolen. Privítala nás pani primátorka Ing. Lenka Balkovičová a oboznámila nás podrobnejšie s programom celého zájazdu a nezabudla na dobré zvyky a ponúkla prípitok na privítanie. Neodpustil som si otázku odkiaľ ten profesionálny prístup sprievodkyne? S úsmevom som dostal očakávanú odpoveď. Vyrazili sme smer Bratislava – Brno.
Úspešne sme okolo obeda dorazili do historického hlavného mesta Moravy do Brna. Pred strednou školou informatiky, počtovníctva a finančníctva nás privítal, ubytoval sympatický sivovlasý pán Jozef Štofan. Mal pripravený bohatý program. Začali sme plavbou na lodi po Brnenskej priehrade, aby sme sa nenudili a dozvedeli sme sa, že myšlienka vybudovať priehradu severozápadne od Brna na rieke Svratke vznikla už v dobe Rakúsko – Uhorska. Dátum vzniku sa uvádza rok 1940 a dostala meno Kníničská. V roku 1959 bola premenovaná na Brnenskú. Jej dĺžka je 9,3 km. a šírka 700m. V súčasnosti je priehrada obľúbeným miestom pre rekreáciu, zábavu a šport. Aby tá plavba bola zaujímavejšia náš sprievodca si zobral na pomoc priateľa a tak sa dopĺňali , spestrovali nám hodinovú plavbu nielen o zákutiach priehrady, ale hovorilo sa io dobrom moravskom víne.
Po návrate do prístavu sme si urobili prechádzku do historického jadra mesta so Starou radnicou tu sa schádzala mestská rada a súdy. Jadro s vežou vzniklo okolo roku 1240. Ukladali sa tu písomnosti pečatidlá a peniaze. Radnica je opradená množstvom povesti. Jedna vraví o zavesenom brnenskom kolese, ktoré vraj mal urobiť v stávke majster kolár Jiři Birk za jeden deň v roku 1638. Ďalej je tu kreatúra draka, ktorý žil v brlohu Svrátky a trápil mešťanov. Mňa z toho všetkého upútal kamenný neskoro gotický portál s legendárnou ohnutou vežičkou, ktorý vytvoril v roku 1511 sochár a rezbár Anton Pilgram. Aby tej histórie nebolo veľa prešli sme na inú tému. Nasmerovali sa do Klubu zastupiteľstva mesta Brna, v klube nás čakalo príjemné posedenie pri hudbe. Niektorí si na improvizovanom parkete zatancovali, iní si pochutili na Brnenskej štrúdli. Ja som využil čas keď moderátor pán Štofan oddychoval a položil som mu pár otázok.
Ako vlastne vznikla táto družba medzi Zvolenom a Brnom?
Požiadala ma predsedkyňa Zväzu dôchodcov mesta Brna pani Alena Kudličková, že by chcela isť s dôchodcami na Slovensko. Navrhol som Zvolen a Banskú Bystricu. Dcéra zabezpečila ubytovanie na TU Zvolen. Prešli sme sa mestom. Navštívili sme Banskú Bystricu. Tam sme boli trochu sklamaní pretože v Múzeu SNP sme videli málo vecí o SNP.
V celku to bol vydarený zájazd.
Ako si žijú dôchodcovia v Brne?
Naša činnosť je rôznorodá. Máme napríklad Spoločnosť Česko-Kubánskeho priateľstva, ktorú som založil už v roku 2001 má 83 členov. Ročne realizujeme 11 rôznych akcii. Spomeniem aspoň Kubánsku hudbu, Kubánsku kuchyňu a iné.
Prečo práve Kuba?
Trochu sa nadýchol a začal rozprávať o tom ako prišiel na Kubu v 60rokoch minulého storočia, ako tam neskôr v meste Batabano zakladal v ťažkých podmienkach fabriku na školský nábytok. Keďže je Kuba aj mojou srdcovkou bolo o čom hovoriť. Nielen o Havane o Piňál del Rio, Viňales. O tabaku, cigarách, ktoré sa exportujú do sveta io kubánskom nápoji mojito, ktorý prináša energiu a vášeň.
Nielen, nie len on je aktívnym seniorom. Jeho manželka pani Štofanová, je vydavateľkou Brnenského SENIORU. Rad som si neskôr prečítal pestré osem stranové noviny dôchodcov z Brna. Bolo by z čoho čerpať aj pre činnosť našich klubov.
Rozhovor sme ukončili, na druhý deň nás čakal program prechádzkou okolo obelisku s rôznymi prívlastkami. Pokiaľ časť skupiny čakala, že im padne do dlane povestná guľôčka šťastia my sme s pani Štofanovou hľadali pre uspokojenie mojej umeleckej duše menšiu galériu či aspoň predajňu Diela. Žiaľ nepodarilo sa.
Posledným bodom po obedňajšej prestávke bola návšteva Labyrintu pod Zeleným trhom. Stál som pred vstupom do priestorov a čítal, že Labyrint bol sprístupnený pre verejnosť v apríli v roku 2011. Sú to vlastne hlboké tajomné priestory šachty, štôlne chodby, tunely ešte zo stredoveku. Dobového svetla bolo málo a podlaha mokrá človek musel isť opatrne. Onedlho sa otvorila veľká tehlová klenba. So sudmi s vínom, stolom stoličkami, krčahom. Ďalej boli koše so zeleninou, kade, korytá. Na háku sa hompáľalo obrovské údené bravčové stehno až sa zbiehali linky. Prehliadka sa pomaly končila. Počkal som na poslednú skupinu hore na lavičke tam povieval letný vetrík.
Bol to krátky no intenzívny zájazd. Moja úprimná vďaka patrí obetavej rodine Štofanovej, vytvorila nám príjemnú atmosféru.
Cestou domov v autobuse od znela myšlienka, do budúcna navštíviť malé mesto Zwóleń u našich severných susedov. Veríme že sa to podarí a držíme pani primátorke palce.
Autor: Jozef Weis
