ZVOLEN. Na Starej radnici vo Zvolene predstaví 23. septembra o 17. h svoju knižnú prvotinu novinár a známy organizátor kultúrnych podujatí v meste Jozef Poliak.
Poliak síce stojí za dvoma dielmi úspešnej knihy zostavenej z príbehov a spomienok Zvolenčanov na mesto a život v ňom v rokoch 1918 až 1989, poviedková kniha je však výlučne jeho autorstvom a prvou prozaickou knihou.
Nazval ju Čechánky, čo je osada v podpolianskej obci Látky, kde prežíval detstvo. Knihu, hovorí, napísal za tri dni, aj keď v priebehu troch rokov.
Proces tvorby
„Impulzom bola návšteva osady. V lipe nad školou, kde sme kedysi bývali, som ešte po takmer 50 rokoch našiel zhrdzavené pripínačky, ktorými som ako malý chlapec s otcom pripínal na strom filmové plagáty ako pozvánku pre dedinčanov na premietanie v škole. V 60. rokoch to bol na odľahlých lazoch veľký sviatok, na ktorý sa všetci tešili. Do kina chodili dedinčania oblečení ako do kostola,“ spomína.
„To bol prvotný impulz. V krátkych reflexiách tieto udalosti opísať, oživiť pamäť. Bavil ma na tom práve proces tvorby, ktorý je v živote nesmierne dôležitý... otvárať pamäť, spomínať si, dávať udalostiam čitateľnú podobu, a trochu si, samozrejme, vymýšľať.“
Zdravie, vzťahy a taktiež tvorba sú podľa neho najdôležitejšie veci nášho krátkeho života. Sú to zároveň aj akési atribúty, ktoré nám buď zväzujú ruky, alebo, naopak, otvárajú obzory a posúvajú nás ďalej, vysvetľuje.
„Všetky sú nesmierne dôležité pri každodennom živote a od nich sa odvíja naša spokojnosť, životné naplnenie, alebo ukotvenie v priestore a čase – ako chcete...“ poznamenáva.
Príbehy sú odrazom prežitého, prerozprávaného alebo videného. „Vždy ma zaujímali autentické veci. Vymyslené či ťažko uveriteľné príbehy, fikcia alebo snaha o senzáciu mi neboli nikdy blízke. Tomu, čo vidíme okolo seba, aj ľahšie uveríme, môžeme sa s tým stotožniť, očistiť sa alebo poučiť... A práve takáto próza dnes v kníhkupectvách chýba, alebo je jej len veľmi málo,“ podotýka.
Medzinárodné uznanie
„Veľa ľudí vníma literatúru a umenie vôbec ako niečo, čo im má dať slávu, peniaze, krásu, úspech, ale nie je to tak. Každý prežíva svoje vlastné životy. V konečnom dôsledku senzácie a veci z bulváru sú mu na hony vzdialené a pre život nepotrebné.“
Poliak sa písaním živí, ale prozaický žáner je iný ako novinársky. Blízko má aj k poézii. V minulosti účinkoval vo vtedy skvelom zvolenskom divadle poézie Ex Divadlo 9 a asi pred 30 rokmi písal básne.
Vychádzali aj v novinách, časopisoch či zborníkoch a ešte v 80. rokoch s jednou dokonca uspel na súťaži mladých európskych poetov, ktorá sa konala na Kanárskych ostrovoch.
„Bol som vtedy skutočne prekvapený, keď mi prišiel domov tubus s čestným uznaním a s podpisom viacerých poetických celebrít,“ priznáva.
Aj keď jeho deväť poviedok v knihe vychádza z reálu, miesto dostala aj jeho vlastná fantázia. „Pochopiteľne, musel som ako spojivo pre ľahšie čítanie či pochopenie niečo aj vymyslieť,“ podotýka s úsmevom.
„Moje poviedky hovoria o tom, čo v čase nedávno minulom prežilo veľa z nás, ale aj o tom, čo nás zrejme čaká a neminie. Myslím si, že najviac sa s nimi môže zžiť generácia, ktorá má už niečo za sebou.“
