BANSKÁ BYSTRICA. Torzo tanku LT-38, ktoré niekoľko mesiacov dávali dokopy v Digitalizačnom stredisku Múzea SNP v Banskej Bystrici, sprístupnili práve počas osláv SNP 29. augusta.
O tanku zakopanom neďaleko Zázrivej sa vedelo dávno. Neďaleko je turistická trasa a tank si ľudia obzerali celé desaťročia. A niektorí nielen obzerali. Postupne z neho zmizlo všetko, čo sa dalo odmontovať.
Problematiku tankov a ťažkej techniky má historik z Múzea SNP Marián Uhrín zmapovanú už dávno. Vedel, že na Orave pôsobili dva tanky tohto typu. Jeden zničili Nem-ci, druhý skončil, keď sa Nem-ci nerozhodli zlikvidovať našu jednotku, ktorá bola v Istebianskej doline. Tank ustupoval s vojakmi dolinou do hôr smerom na Zázrivú. Tam ho posádka odstavila. Podľa jedného zdroja to bolo z technických príčin, podľa iného zapadol. A možno ho tam vedome nechal vodič, ktorý bol zo Zázrivej. Chcel sa dostať čo naj-bližšie k svojmu bydlisku.
„Nevieme, či v tom okamihu bol sám alebo tam ešte bola celá posádka. Vodič sa pravdepodobne volal Ján Mäsiar, no je to len z jedného zdroja, takže to môže aj nemusí byť pravda,“ povedal historik.
Ľudia využili všetko
Po rokoch ostalo z tanku iba torzo. Kde sú ostatné súčasti historik tuší. „Skončili v šrote.“ Napriek tomu je rád, že sa aspoň niečo z tanku zachovalo.
Ľudia začali tank rozoberať hneď po vojne, veď bol nedostatok takmer všetkého. Využili plechy aj gumu z kolies. Postupne z neho „odišlo“ všetko, čo sa dalo odlomiť alebo odskrutkovať. A motor? Mohol ho niekto využiť na stavbu traktora? „To asi ťažko, bol tam šesťvalec s obsahom osem litrov. To by bolo priveľa na podomácky vyrobený traktor,“ dodal Uhrín.
Veža sa dostala na šrotovisko skôr ako zvyšok tanku. Bola ľahšia. „Keď som tank videl prvýkrát ešte v teréne, veža už na ňom nebola. Zo šrotoviska ju zachránilo, tak ako aj zvyšok tanku, niekoľko nadšencov histórie z Klubu vojenskej histórie Peší pluk 4, Dolný Kubín. My sme všetko kúpili od nich,“ vysvetlil Uhrín. Rád by zachránil akúkoľvek súčiastku, ktorá sa z tanku medzi ľuďmi zachovala.
„Myslíme si, že keď sa to trochu zmedializuje, tak sa prihlásia ľudia, ktorí ešte niečo doma majú. Veľmi by nám to pomohlo,“ dodal.
Stopy po boji
Aj po rokoch sú na železe viditeľné stopy bojovej činnosti. Na tank sa strieľalo a nie raz, no našťastie iba z ručných zbraní, ktoré mu veľmi neublížili. Jedna preliačina je uprostred veže. Toto poškodenie podľa Uhrína nepochádza z boja. Súčasťou preberania tanku armádou bolo, že na tank vystrelili zo 75 metrov z pušky priebojným strelivom. V prípade, že to vydržal, armáda ho od výrobcu prevzala. Takéto nástrely sú na oboch stranách veže.
Pancier nie je taký hrubý, ako by sme od tanku očakávali. Vydržal výstrely z guľometu, no delo by ho rýchlo „upratalo“. Iba ak by išlo o výstrel z väčšej vzdialenosti, kde by, samozrejme, záležalo na uhle zásahu.
Najlepší ľahký tank
V tanku LT-38 nebolo veľa priestoru, aj keď na tú dobu ešte patril k dosť priestranným. Aj historik si myslí, že išlo o najlepší ľahký tank druhej svetovej vojny.
Verzií bolo veľa. Základná A verzia mala napríklad čelný pancier hrubý iba 25 milimetrov, posledná verzia G už ho mala 50-milimetrový. Bol aj o tonu ťažší.
Výroba tankov tohto typu sa skončila na jeseň 1942. Podvozky boli úspešné aj podľa Nemcov a ďalej ich vyrábali pre samohybné delá.
Konštruktérom tanku bol Alexej Surin. Ruský emigrant, ktorý sa dostal do Československa po prvej svetovej vojne a pracoval v ČKD.
LT-38 je tak trochu európsky tank. Vyrobený v Československu, navrhnutý ruským konštruktérom, licenčný motor mal od švédskej firmy Scania a používal anglickú prevodovku Willson. Väčšinu vyrobili pre Nemcov.
Museli počkať
Československá armáda si ich objednala 150 kusov, no dokončené boli až za protektorátu. Do československej armády ich zaradili prvýkrát až po vojne.
Celkovo ich zišlo z výrobných pásov niečo vyše 1400.
Slovensko si objednalo 37 kusov, no čakali na ne dlho. Linka pracovala prioritne pre nemeckú armádu.
„Keď sme chceli ďalšie, už sme ich z výroby nemohli dostať, a preto sme kupovali od Nemcov ojazdené, po generálnej oprave. Takto sme získali ďalších 37 kusov z plánovaných 58,“ vysypal zo seba Marián Uhrín. Problematiku tankov má naozaj v malíčku.
LT-38 bol v slovenskej armáde nosným tankom, no používala aj iné, napríklad LT-40. Vyššie číslo neznamená, že bol väčší. Práve naopak, bol menší, číslo 40 znamená rok zaradenia do výzbroje, teda rok 1940. Popri nich sa používali aj staršie LT-35. Nebol to starší brat tridsaťosmičky. Išlo o úplne iný tank, od iného výrobcu. Tridsaťpäťku vyrábala Škoda. Aj keď sa niekomu môžu zdať podobné, ide o úplne rozdielne stroje.
Konštruktér Surin začínal v ČKD na tanku LT-34, pokračoval tankami LTP, LTH, LLT, ktoré boli exportované do Peru, Švajčiarska a na Slovensko, ako už spomínané LT-40. Neskôr sa podieľal aj na výrobe samohybných diel pre Nemcov.
V stredisku
„LT-38 nebol iba dobrý tank, ale aj pekný. Preto má aj toľko fanúšikov,“ skonštatoval konzervátor Digitalizačného strediska Múzea SNP Dušan Bezúch. Práve v stredisku dávali kope šrotu aspoň akú – takú tankovú podobu. V projekte digitalizácie tank rozobrali, zakonzervovali jednotlivé časti a zoskenovali. Po digitalizácii ho dali dokopy. Ale to je už projekt Tanky v povstaní.
Celý tank so zbraňami vážil okolo desať ton. Torzo, ktoré majú v múzeu, je asi dvojtonové. Materiál niekedy prekvapil aj reštaurátorov. „Potrebovali sme vyvŕtať malinkú dieru do päťmilimetrového pancierového plechu, no nešlo to. Zlomil som niekoľko vrtákov,“ vysvetlil konzervátor.
Z tanku je po rokoch iba kopa železa. Dnes si iba ťažko môžeme predstaviť, čo v ňom posádka v boji prežívala. Ľudí nepripomína nič, stopy po nich dávno zmizli. Iba jeden gombík, ktorý ostal na podlahe, svedčil o ich prítomnosti.
Historik Marián Uhrín verí, že časom sa tank podarí ešte viac skompletizovať. „Tento projekt sa nekončí 29. augusta,“ dodal presvedčivo.
