Mohli by sme povedať, že Zolná je dedinka za ostrou zákrutou, od Zvolena vzdialená 9 km. Keď do nej v polovici júla prichádzame, vítajú nás seniori z miestneho klubu dôchodcov. Ich klub je vraj natoľko populárny, že sem chodia aj Zvolenčania z mesta.
„Možno preto, že sa nehádame,“ hovorí pani Anna Hrašková, ktorá nás v tento deň bude sprevádzať po dedine spolu s ďalšími seniormi. Bol to ich nápad, aby sa o Zolnej napísalo do Zvolenských novín.
„Sme súčasťou Zvolena, no zabúda sa na nás,“ hovoria jednohlasne. Hneď potom začnú vymenúvať, čo im v dedine chýba: „...kanalizácia, chodníky.“
Riešenie oboch problémov nie je jednoduché, projekt kanalizácie sa už pripravuje, no paradoxne hrozí, že narazí na neporozumenie druhej časti obyvateľstva Zolnej. Seniori sa už dopočuli aj o petícii proti kanalizácii. Budovať chodníky v Zolnej je zase problematické kvôli úzkej šírke vozovky.
Zolňania sú aktívni ľudia. Centrom ich stretávania sa je kultúrny dom. Ako inak, keď krčma v dedine nie je. Na poschodí kultúrneho domu je pamätná izba venovaná historickej udalosti z roku 1944.
Vtedy v Zolnej na poľnom letisku pristál 1. československý stíhací pluk. Na mieste, kde sa to stalo, dnes stojí skromný pamätník – krídlo lietadla. Dookola nič, pole. Pri pamätníku vyschnutý veniec ešte z minulého roku, keď 17. septembra na Deň letectva zavítali do Zolnej aj hostia z Európskej únie.
Zolňania sú hrdí ľudia. Nemajú síce krčmu, ale kostol majú. A nie hocijaký – vzácny rímskokatolícky Kostol sv. Matúša, o ktorom prvá zmienka pochádza už z roku 1292.
Kostol spája, chvália sa ním všetci, katolíci aj evanjelici. Kostolík, ktorého vyobrazenie nájdete na väčšine propagačných materiálov agentúr regionálneho cestovného ruchu, však býva verejnosti otvorený len raz do mesiaca – v prvú nedeľu v mesiaci počas svätej omše. Inak sa dovnútra dostanete ťažko.
Neďaleko kostola stojí aspoň informačná tabuľa, vďaka ktorej si návštevník môže urobiť obraz, ako vyzerá kostol vo vnútri – nádherné fresky, ktoré zdobia steny, v minulosti paradoxne zachránil biely náter. Ten aplikovali evanjelici, keď kostol prevzali do svojich rúk počas reformácie.
Inak toho v kostole veľa neostalo – drevené sošky majstra Pavla z Levoče zmizli už dávnejšie, ostal len oltár.
Neďaleko kostola stojí tiež kaštieľ, ktorý akoby čakal na svoje znovuzrodenie. Pôvodne patril rodine Zolnay, ktorá ho postavila v 17. storočí na základoch starej kúrie. V súčasnosti je v súkromných rukách a nová strecha napovedá, že jeho veľká chvíľa ešte len príde.
Na konci Zolnej čaká na návštevníka posledná bodka. Nie je ňou rómska osada, ako by sa od cesty mohlo náhodnému okoloidúcemu zdať. Nad osadou sa totiž hrdí Zolniansky lahar, pozostatok sopečnej činnosti. Lahar znamená doslovne bahenný prúd, ten ostal v Zolnej po treťohornom výbuchu sopky Poľany.
Bolo to dávno, dnes lahar zarastá trávou, jeho okolie spravuje urbár a tvrdí, že kosiť by malo mesto. Podľa mesta by mal kosiť vlastník, teda urbár. A tak lahar naďalej zarastá a na dávnovekú históriu sa zabúda.
Len seniori zo Zolnej nezabúdajú, lahar si kosia sami. Počas odpočinku po kosení sedia na kopci a pozerajú na svoju rodnú dedinu. Sú na ňu hrdí aj napriek všetkému. Alebo práve pre to všetko.
Lukové
Zvolen má ešte jednu obec pod svojou správou – Lukové. Keď do vyhľadávača zadáte jej názov, google vám ako prvé zobrazí fotky bielej pláže s modrým morom. „Lukové v Albánsku,“ hovorí Rastislav Gažúr a s úsmevom dodáva: „Tento rok sa tam chystám pozrieť.“
Rastislav Gažúr žije v Lukovom takmer celý život. Má rád túto dedinu, najviac sa mu páči, že tu končí svet – povedané našimi slovami. Dedinka je nepriechodná, a preto pôsobí takým dojmom. Autom ste tu však za 10 minút, veď Zvolen je vzdialený od Lukového len 5 kilometrov. „Do Zvolena sa dá zájsť aj pešo,“ hovorí Gažúr.
Zvolenčania si v poslednej dobe na Lukové spomínajú častejšie – svedčí o tom niekoľko nových a niekoľko rozostavaných domov v dedinke. „Posledných 5 – 6 rokov je tu stavebný boom,“ komentuje Gažúr.
„Prišli sem ľudia, ktorí sú prínosom pre dedinu, ale aj takí, ktorí jej škodia – nevedia, ako funguje život na dedine,“ hovorí Rastislav Gažúr. On by bol najradšej, keby sa v Lukovom zastavil čas a všetko ostalo také, aké je dnes. Napríklad množstvo zelenej plochy a malebný výhľad z domu na pole, kde sa pasú kravy.
K dedine neodmysliteľne patria aj ovce, napríklad pán Gažúr ich využíva ako živú kosačku. Sú pekné, belejú sa na zelenom kopci aj pred domom, kde si na začiatku augusta dávajú popoludňajšiu siestu.
Kým sa s Rastislavom Gažúrom rozprávame na neexistujúcom námestí pri autobusovej zastávke, okolo prejde ďalší Gažúr. Spolu s Rastislavom sa stará o ovce, veď sú bratranci. „V Lukovom sa žije dobre, aj keď tu nemáme kostol ani krčmu,“ smeje sa cez okno auta Gažúr starší. Hneď potom odchádza.
Pán Gažúr mladší je realista – vie, že krčma sa prevádzkovať v Lukovom nedá. Bez krčmy však v dedine chýba miesto, kde by sa Lukovania mohli stretávať. Také miesto dočasne našli v časti nefungujúceho kultúrneho domu, ktorý pán Gažúr pred pár rokmi odkúpil. Zrekonštruoval ho a zriadil tam okrem vlastného bývania v časti po skrachovanej krčme klubovňu.
Lukovania sa mali kde stretávať a tam založili aj Občianske združenie Lukové, ktoré dnes organizuje podujatia. Pán Gažúr sa svoju časť kultúrneho domu napokon rozhodol predať. Na konci dediny už rekonštruuje rodičovský dom, do ktorého sa bude onedlho sťahovať. Výhľad na zelené lúky s pasúcimi sa kravami je zaručený.
Polovica kultúrneho domu na Lukovskej ceste, ktorá patrí mestu, ďalej chátra a Lukovania sa stretávajú naďalej aj bez kultúrneho stánku. Posledné podujatie pod Občianskym združením Lukové sa konalo v júni na Jána. Z miesta, na ktorom horeli jánske ohne je nádherný výhľad na celú dedinu. Jej dominantou je kostolná veža, hoci ani Lukové nemá kostol.
Výhľad je z kopca aj na Zvolen – spoza stromov sa vynára v podobe dymových signálov, ktoré sem posiela Bučina. „Bez nich by to bolo krajšie,“ smeje sa Gažúr, ktorý si už kedysi dávno vysníval dokonalý obraz Lukového. Taký, aký nájdete na historických fotografiách a taký, ktorý sa každým dňom stráca.
-ej-
