ZVOLEN. Zvolenská autorka Erika Jarkovská pokrstila svoju štvrtú knihu, historický román Spútaná divočinou. Postavy v románe sú skutočné, ich osudy však dotvorila tak, ako si myslí, že by sa mali udiať.
Erika Jarkovská sa – a nielen v tomto románe – rada vracia do minulosti a celkom najradšej medzi praobyvateľov amerického kontinentu, Indiánov. Nie inak je to aj v jej knihe Spútaná divočinou, ktorá nedávno vyšla vo Vydavateľstve Artis Omnis. Pokrstila ju, ako inak, vo Zvolene, v Krajskej knižnici Ľudovíta Štúra. A my sme ju pri tejto príležitosti tak trochu vyspovedali.
Čo pre vás kniha Spútaná divočinou znamená? Aký máte k nej vzťah?
– Mám k nej vzťah rovnako vrúcny ako k všetkým mojim knihám. S touto som „prežila“ zhruba sedem mesiacov, dennodenne sa vžívala do myslenia, konania, osudov mojich hrdinov, ktoré som im sama vymyslela, a keďže kniha má troch hlavných hrdinov, prežila som za to obdobie vlastne tri životy.
Kde ste „natrafili“ na Núpiku, Kvangona či ďalšie skutočné postavy príbehu?
– Kde inde ako na internete? Keď som dokončila trilógiu Bojovníci dúhy, premýšľala som, kam sa pohnúť a čo zaujímavé priniesť čitateľom. Pátrala som po nejakej ženskej postave a našla som hneď dve, Zintkalu Nuni – jej životný osud som opísala v knihe Osamelé vtáča. A Núpiku. Jej príbeh sa stal podkladom pre vznik Spútanej divočinou.
A nebolo by jednoduchšie príbehy si vymýšľať, ako pridŕžať sa faktov?
– Možno áno, a napokon, veď ja si ich aj vymýšľam. Respektíve „modelujem“ a dotváram osudy skutočných postáv tak, ako si myslím, že sa mohli udiať. To ma baví, lebo o to viac sú moje príbehy zaujímavejšie. Napokon, aj keby som si úplne vymyslela hrdinov, museli byť žiť v nejakej dobe a prostredí a tie by som si nemohla vymyslieť. Pokiaľ by, pravdaže, nežili na inej planéte...
Erika Jarkovská (zdroj: Gabriela Jarkovská)Skúste niekoľkými vetami predstaviť svoj nový román, bez toho, aby ste prezradili jeho dej.
– Je to historický príbeh o hľadaní ľudského šťastia a tajomstva, ktoré drží muža a ženu pospolu po celý život. Odohráva sa v prvej tretine 19. storočia v Severnej Amerike a osudy hrdinov poznačí nielen druhá vojna za nezávislosť medzi USA a Britániou, ale aj vzájomné súperenie kožušinových spoločností. Hlavná hrdinka Lavinia sa do divočiny dostane ako mladučké dievča, až ako zrelá žena však zistí, že musela prejsť tisícky míľ, aby sa dozvedela svoj skutočný osud.
Ktorá postava vám tak najviac prirástla k srdcu a prečo?
– Núpika. Napokon, bola námetom pre tento príbeh a myslím si, že je to pochopiteľné. Skutočný životný osud tejto postavy, ktorý čitateľov isto prekvapí, je veľmi zaujímavý a stál za to, aby sa o ňom dozvedeli. Ja osobne príbeh Spútaná divočinou v súkromí ani nenazvem ináč ako Núpika.(Úsmev.)
Okrem knihy Mŕtvi nemôžu milovať sa vaše príbehy odohrávajú v minulosti a ich hlavnými postavami sú Indiáni. Čím si vás títo praobyvatelia Ameriky podmanili?
– Trochu to poopravím, hlavnými postavami mojich príbehov sú aj Indiáni. Lásku k Indiánom neviem vysvetliť. Viem len, že som k nim mala blízko odjakživa. Spočiatku som svoj obdiv chcela vyjadriť opisom toho dobrodružna, romantiky, úcty k prírode a univerzu, ktoré predstavujú ich tradičný spôsob života. Čím hlbšie však študujem problematiku ich života – aj toho súčasného, tým viac sa presviedčam aj o tragických a tienistých stránkach, ktoré predstavuje ich súčasný boj v modernej spoločnosti. Byť Indiánom v USA či Kanade zďaleka nie je taká „romantika“, ako sa domnievame. Na túto tému práve píšem svoj najnovší román.
Na nový román sa, samozrejme, tešíme. Ale čo Bojovníci dúhy? Prvý diel trilógie Pomsta bojovníkov vyšiel ako e-kniha koncom roku 2013. Kedy sa dočkáme ďalšej časti?
– V jednom z našich rozhovorov ešte v roku 2014 som vyjadrila vieru, že čas Bojovníkov ešte len príde. Nuž, zdá sa, že konečne prišiel. Pokračovania Bojovníkov v riadnej papierovej podobe s názvom Krv bojovníkov sa čitatelia dočkajú už koncom tohto roku. (Úsmev.)
Kde budete toto leto dovolenkovať? Ak by ste si mohli vybrať, s kým z románu Spútaná divočinou by ste chcela prežiť dovolenku?
– Dovolenkovať budem ako každý rok doma na Slovensku. Pozriem sa na miesta, ktoré som ešte nenavštívila a ktoré ma láka vidieť. Dovolenkovať by som ale nechcela so žiadnou postavou príbehu. Všetky – Lavinia, Núpika aj Kvangon – patria do minulosti, tam prežili, čo mali, a tam aj patria. Ja by som im to svojou prítomnosťou iba kazila. Stačí, že som ich otravovala pri písaní a v svojej fantázii som si s nimi užila až-až... (Smiech.)
