HRIŇOVÁ. Hmla sa pomaly dostáva z vrchov až do doliny. Je sobota, krátko po štvrtej hodine a pri hriňovskom sídlisku Murínka pomaly utícha ruch. Rýchlo sa zotmieva, keď z reproduktorov zaznievajú mená víťazov poslednej súťažnej disciplíny aj celej súťaže. To je už väčšina z 1500 divákov doma alebo na ceste domov. Tak to už býva tradíciou na každom ročníku furmanskej súťaže. Diváci si prišli po zážitok, niektorí na nejaký ten pohárik či dva, no záverečné reči ich nezaujímajú. A tak si ich vypočujú iba furmani.
„Kone musíte nielen nachovať, musíte ich mať radi,“ hovorí na záver domáci furman Peter Malček a preberá fujaru, ktorá je určená víťazovi zimnej Furmanskej súťaže ťažných koní v Hriňovej. Malček v celkovom poradí predbehol druhého Michala Raškeviča a tretieho Pavla Kitaša.
Za prácou na Moravu
Čo furman, to iný príbeh. V prvej disciplíne tretie miesto, v druhej rovnaké umiestnenie. Sľubnú pozíciu na celkové umiestnenie pokazila reťaz, ktorá sa uvolnila a zastavila tak sľubnú pozíciu. „Určite by sme to s Princom potiahli ďalej,“ povzdychne si Jozef Jurko, ktorý robil pomocníka svojmu synovi Lukášovi.
S Princom a ďalšími koňmi pracuje v hore, no nie na Slovensku. Za prácou sa z Prešova presťahoval na Moravu. Je tam už štvrtý rok. „Išli sme za robotou, tak ako sa chodilo voľakedy,“ smeje sa Jozef. Nevylučuje, že neskôr sa s koňmi v ceste za robotou pohne ešte ďalej. Aj keď nateraz je v Čechách práce dosť.
Rozprávame sa uprostred furmanského depa, kým jeho vnuk, sedemročný Alexander, zručne riadi obrovské zviera ťahajúce pár ľahkých kusov dreva. Krúži dookola, vyhýba sa ostatným koňom aj zvedavcom potulujúcim sa po depe.
Malý chlapec s ním robí, čo chce. Prechádza mu popod brucho alebo pomedzi nohy, dvíha prednú alebo zadnú nohu. A Jozef sa na neho pozerá s pokojom starého veterána. Princa kúpil pred niekoľkými rokmi a vychoval si ho. Na začiatku bol ako hovorí „blbý ako tágo“, no postupný výcvik z neho spravil dobrého ťažného koňa. Teraz na Princa nedá dopustiť. „Je to stopercentný kôň, vie všetko, iba rozprávať nie,“ vysvetľuje.
Jozef Jurko to s koňmi vie, medzi furmanmi bol jediným, ktorý mal na kone aj potrebnú kvalifikáciu. Je chovateľom koní a jazdcom z povolania. Na svojich kolegov furmanov sa tento profesionál napriek tomu nepozeral povýšenecky, aj podľa neho je najdôležitejšia prax. A samozrejme vzťah. „Pochválil si ho už,“ otočí sa počas rozhovoru k svojmu vnukovi. Ten pristúpi k Princovi a potľapká ho po nohe. Vyššie nedostane. „Odmena je pri koňoch dôležitá, niekedy je to ovos, niekedy stačí kocka cukru alebo jablko,“ dodáva chovateľ koní.
Nechcel mu požičať háky
V Hriňovej bol naposledy v roku 2012, vtedy vyhral. Drevo zatiahol až na viac ako sedemdesiat metrov. Aj preto ho odpojená reťaz mrzela ešte viac, veď ho pripravila o šancu na celkové víťazstvo. Spolu s Princom, ktorý je českomoravský belgický kôň, mal v Hriňovej ešte sliezskeho norika Cedrika.
„Tento mi nechcel požičať háky, preto sa nám to povypínalo,“ ukazuje na okoloidúceho furmana a s úsmevom dodáva: „To je hanba, závidel mi, že môžem byť prvý.“ Furman mu odpovedá úsmevom. Za požičanie hákov pýtal až dva litre pálenky, čo sa Jozefovi videlo priveľa.
Prepínajú svoje kone
Jozef Jurko mal trochu iný pohľad aj na súťažné ťahanie ťažkého dreva. V robote by toľko dreva za koňa nikdy nezapol. „Furman musí zvážiť, koľko má kôň ťahať. Aby ho mal na zajtra či pozajtra alebo na ďalšie roky,“ hovorí. Podľa neho furmani na súťaži zbytočne prepínajú svoje kone. V robote zapínajú za koňa kubík alebo dva, na súťaži je to až sedem a pol. Keby všetci povedali nie, mohlo by sa ťahať dajme tomu tri a pol kubíka. Každý by prešiel do cieľa a meral by sa iba čas.
„Prídeme sem prakticky zadarmo a prepíname svoje kone. Kone, ktoré nás živia. Z chovateľského hľadiska to nie je správne. Pre divákov sme tu ako cirkusanti,“ dodáva. Keď chcel súťažiť, musel sa prispôsobiť. Účasť na súťaži ho stála 150 eur iba za dopravu. Keby v ten deň išiel do hory, zarobil by tritisíc českých korún.
