Dudince - Júliusovi Ďuričkovi z Dudiniec ide na 84. rok. Prežil toho dosť. I roky vojny. „Podpísal som na šesť rokov. Slúžil som ako kaprál v Novom Meste nad Váhom, kde som vozil náčelníka útvaru,“ zvučným hlasom spomína na udalosti pred šiestimi desaťročiami. „Sekal som dobrotu. Na východný front sa mi nechcelo. Horšie to bolo za povstania. Bol som v železnobreznických horách u 3. pešieho pluku zvolenského. Velil nám nadporučík Slosiarik zo Súdoviec.“ Bola vojna. Museli ste strieľať. Zabili ste niekoho?, pýtame sa. „To vám neprezradí ani jeden vojak. Raz nás obšíval nemecký guľomet sponad Jalnej, z Ladna. Boli tam usalašení na padláši,“ vracia sa do októbrových dní roku 1944. „Slosiarik mi vraví: Ďula, zober si desať chlapov, choďte tam a zlikvidujte ich. Plazili sme sa poza kamenné medze. Jeden kamarát dal prilbu na papek, aby Nemcov pomýlil, a druhý po nich pálil svietiacimi nábojmi, až začal padláš horieť. Reku, už je dobre. Teraz pozor na rebrík. Ak sa na ňom objaví Nemec, treba ho odpísať. Jeden Nemec padol, ostatných sme zajali.“
Zubatej ušiel. Sused toľko šťastia nemal
V novembri 1944 sa vrátil do Dudiniec. „Prišiel za mnou Bodnár, seriózny chlap, a vraví: Do rána zmizni, ide po tebe Gestapo. Tak sme so ženou sadli na bicykel a ušli sme k svokrovcom do Báčoviec. Front sa tu zastavil. Všetci sme žili v jednej pivnici. Na Nový rok svokor doniesol víno, pripili sme si na zdravie a šťastie.“ Július Ďurička ho mal. „Vracal som sa z kopania zákopov. Len čo som zavrel dvere na pivnici, padla pred ňu mína. Dvere poprepichovali črepiny, ale mne sa nič nestalo.“ Na útek pred zubatou si pripili so susedom. „Neskôr ho Nemci zastrelili,“ smutne dodáva. Pred príchodom frontu viedli Nemci obyvateľov Báčoviec do Hontianskych Nemiec. „V Ladzanoch sa nám aj so ženou podarilo vkĺznuť do jedného domu. Skrývali sme sa u krstnej materi na padláši. Zrazu počujeme krik, že idú Nemci vyhodiť most. Bol asi sto metrov od nás. Len tak-tak sme sa skryli za komín. Vydržal. Ale tam, kde sme boli predtým, nezostala na streche ani jedna škridla. Nemci behali z domu do domu, ale nás nenašli a na druhé ráno prišli Rusi.“
Nebezpečenstvo nebolo zažehnané. „Vrátili sme sa do Báčoviec. Ľudia na nás kričali, aby sme sa neopovážili ísť do domu. Prišiel jeden Rus a vraví: Podeždi málinko. Skontroloval míny a jedna bola v pivnici pod sudom s vínom. Kto si nedal pozor, doplatil zdravím alebo aj životom. Tri domy v dedine rozhádzalo na cimpr-campr.“
Debnárom aj v pokročilom veku
Šesťročnú vojenskú službu zakončil Július Ďurička ako príslušník pohraničnej stráže v blízkych Šahách. „Vtedy tam slúžil ako desiatnik aj Vasil Biľak,“ vraví ako perličku. Po vojne sa vrátil k debnárskemu remeslu, ktoré zdedil po otcovi. Hoci vo svojom veku má právo posedávať na priedomí, nelení a na hobľovačke formuje dýhy na nové sudy. „Na pálenku, i na víno,“ vraví a ponúkne výborné červené, zatiaľ čo sa okolo jeho hlavy točí syn Milan s hrebeňom a nožničkami. Poobede majú stretnutie dôchodcov, chce sa trošku vyparádiť. Pravda, za šediny sa nehanbí, ani za mocné ruky s oblepenými hánkami, svedectvom, že hoblík či iný nástroj sa občas šmykne aj skúsenému majstrovi.
Jozef SLIACKY
