Zvolen – Mnohokrát si ľudia nevedia poradiť s jedným vlastným srdcom. Zvolenčanka Silvia Rosenbergerová má srdcia dve. Jedno jej tlčie v hrudi. Druhé, poriadne veľké a ťažké, tróni na polici v byte. Obidve sú pre ňu dôležité. Jedno ju udržuje pri živote a druhé jej pripomína, že to živé je oveľa väčšie, hoci nie veľkosťou ale obsahom, a že ho má na správnom mieste. Sklenené srdce dostala spolu s diplomom nedávno ako ocenenie za najhumánnejší projekt. Jednoducho si zaumienila, že pomôže, aby sa rodina Zhuriovcov stretla na Vianoce vo Zvolene. „Keď som to robila, netušila som, či si to niekto všimne. Jednoducho som videla, že títo ľudia majú zlomené krídla a treba im podať pomocnú ruku. Keď budú lietať, nech si potom už žijú svoj život,“ hovorí.
Príbeh dvoch sŕdc pani Rosenbergerovej sa začal na autobusovej zastávke. „Išla som z nádhernej akcie kruhu pre duchovnú pomoc. Myšlienkové posolstvo stretnutia zo mňa len tak vyžarovalo. Vtedy som si všimla utrápenú a zlomenú ženu. Videla som, že je smutná a o svojom trápení ani nechcela hovoriť,“ spomína na prvé stretnutie s Evou Zhuriovou, ktorá pochádza zo Zvolena, ale dvadsať rokov žije v Kosove, kde sa vydala. Cesty osudu ju priviedli späť do rodiska. Jej osemnásťročný syn Albín si nešťastnou náhodou zlomil dva stavce chrbtice a zostal ochrnutý. Jeho ruky a nohy zostali bez pohybu. Preto nechala v Kosove manžela a ďalšie dve deti, Nóriku a len jedenásťročného Arbena, a išla hľadať pomoc na Slovensko. „Evka mi rozprávala, že päť nocí nespala a potrebuje si oddýchnuť. Na druhý deň musí totiž vybaviť prevoz syna z bratislavskej nemocnice na Kramároch, kde ho operovali, do Národného rehabilitačného centra v Kováčovej. Ponúkla som jej pomoc a preto sme si vymenili adresy.“ Keď konto Orange vypísalo projekt Darujte Vianoce, pani Rosenbergerová sa rozhodla, že pomocou neho získa peniaze, ktoré pomôžu, aby sa členovia tejto rodiny na Vianoce stretli. „Evka mi hovorila, že štyri mesiace žije v neuveriteľnom napätí a túži objať aj svoje deti, ktoré zostali v Kosove,“ spomína na posledný impulz k svojmu rozhodnutiu pani Silvia. Z asi päťsto projektov vybrali organizátori aj jej a poskytli na jeho realizáciu finančnú pomoc. Peniaze boli len prvým krokom. Tie ostatné, ktoré musela urobiť, boli oveľa ťažšie. Bolo 16. decembra a do Vianoc zostávalo niekoľko dní. Čas súril a k tomu sa pridali ďalšie komplikácie. S príchodom detí neboli starosti, lebo sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky. Ťažšie bolo vybaviť víza pre ich otca. Energická a spontánna žena, akou pani Rosenbergerová je, neváhala osloviť aj najvyššie miesta. Pomoc hľadala na ministerstve zahraničných vecí, na rakúskom konzuláte v Bratislave... „Posledné dva dni pred Vianocami som žila v napätí. Netušila som, či si Zhuriovci vyzdvihli letenky a či sa im podarí pricestovať. Ak by neprišli, musela by som letenky zaplatiť ja. V noci pred Štedrým dňom som nemohla spať a tak som si zobrala o jednej ráno taxík a išla som sa pozrieť, či prišli. Zo stanice vycupkal chlapček, dievčatko a ich otec. Na Vianoce bola rodina spolu. Bola som unavená, ale nesmierne šťastná. Stretnutie Zhuriovcov bol pre mňa najväčší vianočný darček,“ dodala pani Silvia.
Činorodý duch tejto ženy nespal ani pri našom stretnutí. Nevidelo sa jej, že chceme písať o tom, čo bolo. „Napíšte radšej o tom, že mnohí dôchodcovia by boli ochotní skúsenosťami a vedomosťami pomôcť pri ďalších sociálnych programoch v rámci nášho mesta. Peniaze môžeme získať z rôznych projektov a nadácií. Stačí len ochota mestského úradu zorganizovať stretnutie a zastrešiť tieto aktivity,“ nabádala nás. Prezradila nám aj svoj sen. Chcela by pomôcť mladým ľuďom, ktorí sa liečia v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej. Tu môžu zostať štyri mesiace. Keďže ďalší pobyt a liečenie si musia hradiť z vlastného vrecka, pomohlo by im, keby mali kde bývať a liečili by sa ambulantne. Na takéto veľké sústo si však sama netrúfa.
J. SCHVARZBACHEROVÁ
Foto: Milan SUJA
