Detva – Ak človeka prepadnú, je to pre neho strašný zážitok – nehovoriac o starších ľuďoch, ktorí sa nedokážu brániť, čo útočníci využívajú. Pred niekoľkými dňami sa Detvou rozšírila správa, že neďaleko domova dôchodcov prepadli starenku. „Je to prvý takýto prípad, ktorý sa niekomu z obyvateľov nášho domova stal. V minulosti už prepadli našu zdravotnú sestru na ceste domov,“ hovorí riaditeľka detvianskeho domova dôchodcov Marta Vančová. Chodník medzi autobusovou stanicou a domovom nebol vždy osvetlený, našťastie mesto urobilo nápravu pod tlakom žiadostí z domova dôchodcov. Bytovky neďaleko domova obývajú väčšinou ľudia, ktorí sú v zlej sociálnej situácii. Nezamestnanosť je takmer stopercentná, peňazí málo... Niektorí sa k nim snažia dostať za každú cenu – napríklad prostredníctvom lúpežného prepadnutia. Ako situáciu vyriešiť? Riaditeľka Vančová urobila po prepadnutí jediné, čo mohla. Na stretnutí so všetkými obyvateľmi ich poprosila, aby chodili mimo domova vo dvojiciach a zároveň aby svoje odchody oznámili zamestnancom. „V podstate sa nemusia hlásiť. Je to iba v záujme ich vlastnej bezpečnosti,“ dodáva riaditeľka.
Jeden mi chytil kabelku a druhý ma ovalil po hlave
Detva – Ľudmila Zúbeková sa vracala do domova z kostola v starej časti mesta. Chodí tam každý deň. Hoci omše bývajú aj v kaplnke v domove, pre niekoho je dôležitejšie ísť na omšu do kostola. Z obyvateľov domova dôchodcov je pani Ľudmila jediná, čo chodí na omše až do starej Detvy. Osemdesiatdvaročný človek nepotrebuje do kostola veľa peňazí. Stačí dvadsať - tridsať korún. To by lupičom nebolo ani na pivo. Napriek tomu to 19. januára večer riskli. Akoby tušili, že jej niekto pred kostolom vrátil dvesto korún.
„Išla som z kostola, bolo asi trištvrte na sedem. Chodím radšej zvolenským autobusom, ktorý zastane na autobusovej stanici. Inak by som musela ísť peši dlhou ulicou až od Sirone. Bola som sama. Niekedy chodí aj jedna pani z kopca, v stredu však nešla,“ začína svoje rozprávanie Ľudmila Zúbeková. Dvoch mladíkov zazrela už skôr, stáli na konci paneláka. Výrastkovia, akých po meste postávajú desiatky. Jeden vyšší, druhý nižší... „Išla som ďalej. Keď som bola na konci paneláku, obaja ma odzadu dobehli. Jeden mi chytil kabelku a druhý ma niečím ovalil po hlave. Spadla som na zem, kabelku som mala pod telom. Nemohol mi ju ukradnúť,“ pokračuje žena v rozprávaní. V tom sa na začiatku chodníka objavila ďalšia dvojica. Lupiči sa vystrašili a rýchlo zobrali nohy na plecia. Stará pani, doudieraná a omráčená, sa iba s námahou postavila na nohy. Dvojica prechádzajúca okolo si ju vôbec nevšímala. Išli ďalej bez akéhokoľvek záujmu. Nič nevidím – nič nepočujem, najlepšie riešenie? Aspoň sa človek vyhne opletačkám s políciou či súdmi. Pani Ľudmile sa síce točila hlava, no pomaly, s tržnou ranou medzi vlasmi, sa dostala do domova. Záchranka odviezla starenku do zvolenskej nemocnice, kde pobudla ešte tri dni. Medzitým sa o prepade začali šíriť aj ďalšie podrobnosti. Vraj starenka jedného z lupičov stihla ešte ovaliť svojou palicou. „Nie, to určite nie,“ dodala Ľudmila Zúbeková zhrozene, akoby ju niekto obvinil z ublíženia na zdraví. Röntgenom jej zistili prasklinu na hlave, operáciu však kvôli veku vylúčili. V detvianskom domove je už tretí rok, v podstate od jeho otvorenia. Predtým bývala neďaleko, na Štefánikovej ulici. Prepadnutie zažila prvýkrát v živote. Od devätnásteho januára v kostole nebola. Bojí sa. Navyše stopy po páde má v podobe modrín ešte príliš čerstvé, takže by cestovanie ani nezvládla. A hlava ju stále veľmi bolí.
Milan SUJA
