HONTIANSKE TESÁRE. Malá obec na juhu stredného Slovenska, o ktorej sa prednedávnom začalo hovoriť v súvislosti so sústavou štyroch znovu objavených jaskynných dutín, ktoré tamojší predkovia vyhĺbili do skaly v strmom svahu zrejme ako úkryty pred Turkami, má prírodných atrakcií viac.
Je to napríklad prírodná pamiatka Tesárska roklina či prírodná rezervácia Šinkov salaš. Kultúrnou pamiatkou sú pozostatky románskeho kostola.
Údolie s kaňonom
Starostka Hontianskych Tesár Dana Kohútová hovorí, „určite máme čo ukazovať turistom“. Upozorňuje najmä na Tesársku roklinu neďaleko svahu s jaskynnými otvormi. Od roku 1999 je na zozname prírodných pamiatok. „Územie tvoria prevažne sedimenty vulkanického pôvodu, produkované Štiavnickým stratovulkánom. Tieto horniny sú pomerne slabo odolné, najmä voči vodnej erózii. V nich sa časom vytvorilo jedinečné, aj keď krátke kaňonovité údolie,“ vysvetľuje.
Unikátna je na stene zaznamenaná chaotická sedimentácia s krížovým zvrstvením. „Je to dôkaz, že v tejto oblasti bolo pravdepodobne plytké more,“ dodáva. Tektonika toto územie oslabila, rozdelila na čiastkové bloky, na ktorých vznikli štyri vodopády. Najimpozantnejší je vysoký asi osem metrov, no väčšinu roka je jeho koryto vyschnuté. Na väčšine jeho územia bolo more až do mladších treťohôr (v súčasnosti máme štvrtohory).
Obec o existencii mora na svojom území veľa informácií nemá. Napríklad pieskovisko Sandberg v prírodnej rezervácii Devínska Kobyla v južnej časti Malých Karpát, kde sa more rozprestieralo pred 16.-14. miliónmi rokov, bol striedavo morským dnom, plážou a útesom. Územie Trnavy nebolo nikdy pobrežím, ale dnom mora.
Podľa portálu sme.sk ležalo pod hladinou mora územie Slovenska celé prvohory. Až v druhohorách, v ére dinosaurov, k nám z Francúzska docestoval Karpatský oblúk. Na Eurázijskú litosférickú dosku sa totiž tlačila Africká doska. A robí to podnes, preto sa občas v Komárne hojdajú lustre. Naša doska pritom pod seba pohltila prakontinent Apuliu, ktorý sa pod nami roztavil na magmu a cez sopky nám tu vytvoril Štiavnické vrchy a viacero kopcov na východe.
Vzácny kvet
Šinkov salaš sa stal prírodnou rezerváciou s piatym stupňom ochrany vďaka teplomilnej rastline Hlaváčik jarný, jednej z najkrajších jarných trvaliek, ktorá patrí k chráneným a ohrozeným druhom flóry Slovenska. V stredoslovenskom regióne je tento žltý kvet zriedkavý, Šinkov salaš je pritom pravdepodobne jediná pôvodná lokalita s jej rozsiahlejším výskytom v okrese Krupina.
Domácich obyvateľov pred desiatimi rokmi prekvapil nález zaniknutého románskeho kostola. „Môže za to náhoda, na podzemný priestor natrafili ľudia pri oraní,“ hovorí starostka. Podľa odborníkov išlo o porušenú klenbu neznámej hrobky.
Následný záchranný archeologický výskum ukázal, že ide o pozostatky románskeho kostola sv. Michala. Jednotlivé časti sakrálnej stavby, ktorú pod zemou odkryli, datovali do viacerých období od 12. do 17. storočia.
Miesto cintorína
Kostol bol dlhý vyše jedenásť metrov, široký sedem. V období vrcholnej gotiky naň pristavali vežu a zväčšili svätyňu na presbytérium, neskôr k nemu pristavali sakrystiu a napokon kostnicu, priestor na exhumované kosti. Tiahla sa popri celej severnej dĺžke lode a veže kostola.
Kostol zanikol pravdepodobne na konci 17. storočia, no do druhej polovice 19. storočia plnil ešte s okolitým priestorom funkciu radového cintorína, kým v dedine nevysvätili nové cintoríny.
Časť kaňonu. Voda ho vyhĺbila do pieskovcovo-zlepencového brala.
Ak nie je sucho, vodopád padá z výšky ôsmich metrov. FOTO: PETER KOVÁČ
