Deviaty september je už desiaty rok na Slovensku Pamätným dňom obetí holokaustu a rasového násilia.
ZVOLEN. Park ušľachtilých duší, ktorý vznikol medzi židovským cintorínom a Technickou univerzitou vo Zvolene odovzdali včera slovenskej verejnosti. K dominantnému Obelisku nádeje, ktorý slávnostne odhalili už pred rokom, pribudla Cesta pokory, pripomínajúca dlhý hrob. Prikrýva ho sklenená vitrína s kameňmi omotanými drôtom, ktorá je vložená medzi dve koľajnice.
Neprizerali sa zverstvám
„Je venovaný tým statočným občanom Slovenskej republiky, ktorí v čase vlády nacizmu a ich slovenských prisluhovačov nemali dostatočne silný žalúdok na to, aby sa nečinne prizerali na ponižovanie a zverstvá páchané na židovskej populácii žijúcej na Slovensku v rokoch 1939 až 1945, a preto sa rozhodli podať blížnym v núdzi pomocnú ruku," povedal pred samotným odhalením pamätníka predseda predstavenstva Izraelskej obchodnej komory na Slovensku Miloš Žiak. Práve Izraelská obchodná komora vznik pamätníka pred štyrmi rokmi iniciovala.
Obete holokaustu
Budovanie Parku ušľachtilých duší sprevádzali aj štúdie historikov, ktoré zmenili obraz historickej skutočnosti, podľa ktorej stáli na Slovensku na jednej strane vrahovia a na druhej strane obete, pričom sa práci vrahov nečinne prizerala masa občanov. „Vieme, že existovala pomerne veľká skupina občanov, konajúcich neorganizovane, spontánne, rýdzo na vlastnú päsť. Vieme, že tieto individuálne akty pomoci neboli navzájom prepojené politicky, nábožensky a ani iným spôsobom. Spoločnými znakmi, ktoré preukazovali bolo čisté srdce a mravné založenie alebo prinajmenšom neschopnosť nečinne sa prizerať svinstvám, ktoré boli páchané na iných ľuďoch," dodal Miloš Žiak. Obeťami holokaustu namierenému proti židom sa tak stali aj viaceré Slovenky a Slováci, ktorí sa pokúšali židom pomôcť.
Kamene
Podľa autora Petra Abonyiho Cesta pokory symbolizuje skúsenosť smrti a znovuzrodenia. Kamene, ktoré sú vo vitríne, dvadsať rokov zbieral po Slovensku a mosadzným drôtom dotváral výtvarník Peter Kalmus. Predstavujú obete holokaustu na Slovensku, ktorých bolo asi osemdesiattisíc. Autorom, pred rokom odhaleného, skleného Obelisku nádeje je sklár Palo Macho.
Hrob
Cesta pokory je plná symboliky. Do pamätníka sa zostupuje schodmi, ktoré vedú asi dva metre pod zem. Úzka cesta vás núti kráčať tmavým hrobom. Pod vašimi nohami sa rozprestiera šero ničoty. Do hrobu cez sklo vitríny umiestnenej nad vašou hlavou padá dolu denné svetlo. Keď zdvihnete hlavu, vidíte, že vitrína je plná umelecky preparovaných kameňov rôznej veľkosti a tvaru, ktoré symbolizujú duše zavraždených židov. Ak sa vám pošťastí, zazriete krátku chvíľu aj vrchol skleného monumentu pozostávajúceho zo šesťsto dvadsiatich tabúľ skla širokých osem milimetrov, ktoré sú opracované do tvaru elipsy. Symbolizujú Slovákov, ktorí chceli pomôcť svojim blížnym, no nakoniec zahynuli spolu s nimi. Ticho hrobu vypĺňa hlas speváka, ktorý spieva pohrebnú pieseň.
Priaznivý osud
Osobnú skúsenosť s holokaustom má aj Ladislav Welvad. „Bol som v koncentráku a časť mojej rodiny bola obetovaná tej strašnej dobe," povedal krátko po tom, ako si sám prešiel Cestou pokory. „Môj brat leží v Nemeckej, stará mama zasa v Kremničke," dodal. Sám sa ako chlapec dostal aj do rómskeho koncentračného tábora, napriek tomu, že nebol Rómom. Som tu aj preto, že tí čo sa toho nedožili, nemajú možnosť vidieť ako sa všetko zmenilo. Preto som sa prišiel pokloniť ich pamiatke. Ako šesťročný sa ukrýval spolu so starou mamou. Tú po udaní chytili, odviedli do Kremničky a zastrelili. Chlapcovi sa podarilo ujsť. „Osud bol ku mne priaznivý," dodal v stredu. Osud, to boli aj ľudia, ktorí mu dokázali podať pomocnú ruku, keď to najviac potreboval.