Rodinný výlet im obrátil život naruby. Odchádzali naň traja, vrátili sa dvaja. Respektíve dve: mama s dcérou. Marek (20) prišiel domov až po štyroch mesiacoch. Na invalidnom vozíku.
ZVOLEN. Tragédia sa odohrala v rekreačnej oblasti Ružiná vlani v auguste. „Deti sa rozbehli, že kto bude prvý vo vode. Marek to neodhadol. Keď mu už voda siahala trochu nad kolená, skočil rybičku a udrel si pritom hlavu. Zostal ležať na vode," spomína na tragickú udalosť 40-ročná Eva Olšiaková. „Dcéra si najskôr myslela, že si Marek iba robí žartíky, no keď začali okolo neho plávať bublinky, vedela, že je zle."
Marka vytiahli na breh už celého modrého, nechýbalo veľa a bol by sa utopil. Partia chlapcov, ktorí boli pri vode, mu dávala umelé dýchanie. „Prebrali ho, posadili a Marek začal kričať, drž mi hlavu! Asi ho nemali posadiť," hovorí so slzami v očiach Markova mama.
Zdravotní záchranári z Lučenca mu po príchode nasadili na krk Schantzov golier a vzali do lučeneckej nemocnice, kde mu urobili CT. O polnoci ho prevážali helikoptérou do Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici. Marek si pri skoku do vody zlomil dva najdôležitejšie krčné stavce, ktoré držia chrbticu.
S diagnózou sa dodnes nezmieril
Po dvoch týždňoch Marka (na snímke spred štyroch rokov) previezli do zvolenskej nemocnice, kde na „are" čakal dva mesiace na liečenie v rehabilitačnom centre v Kováčovej. Myslel si, že sa z Kováčovej vráti po vlastných, no diagnóza je neúprosná, chodiť už nebude. Psychicky sa s krutým osudom dodnes nezmieril.
„Kamaráti, ktorých mal, už naňho prakticky zabudli. Márne im volá, aby ho prišli pozrieť. Cíti sa sám."
Jeho mama sa vzdala roboty, hovorí, „nemôžem ho nechať doma samého. On tu sám ani nevydrží. Psychicky nezvláda byť sám ani niekoľko hodín, keď idem trebárs niečo vybavovať na úrady. Knihu v rukách neudrží, listovať v časopisoch sa mu tiež nedá. Rukami síce hýbe, no má spazmy, kŕče v prstoch. Neraz, keď som nebola doma, sa zo zúfalstva naschvál zhodil z postele na zem. Navyše, treba sa oňho starať, cvičiť s ním. Starostlivosť oňho mi zaberie takmer celý deň."
Ako predavačka veľa nezarábala, z takého platu by si opatrovateľku a ošetrovateľku zároveň dovoliť nemohla. Priznáva, starostlivosť o syna ju vyčerpáva psychicky aj fyzicky. Možnosť dať Marka do ústavu však nepripúšťa. „To v žiadnom prípade, to mu neurobím." Jej mama jej už nepomôže, zomrela pred tromi rokmi. Marek je tak odkázaný len na svoju mamu.
Komplikácie
Na úraz sa pribalili ďalšie zdravotné komplikácie. Z preležanín sa mu na sedacej časti vytvoril dekubit. Ranu mu vystrihali až po kosť. „Šťastie, že aspoň túto bolesť necíti."
V dôsledku častých zápalov močového mechúra máva štyridsiatky teploty a často ho trápia migrény. Záchranka je v rodine Olšiakovcov takmer každý deň. „Mal by ísť na magnetickú rezonanciu, aby zistili dôvod jeho migrén, ale nemôže pre kovové platničky, ktoré mu dali do krku. Ak by boli z titanu, neprekážalo by to, no nikde v papieroch lekári nenapísali, o aký kov ide. Musíme počkať, niekedy v auguste by mu ich mali vybrať."
Na hranici chudoby
Markov úraz dostal rodinu na hranicu chudoby. „Som na sociálke, ako trojčlenná rodina dostávame 262 eur mesačne. Za sociálnu asistenciu nám priznali 350 eur. Sú v nich zohľadnené štyri hodiny asistencie. Že to stačí na hygienu, umytie, najedenie, polohovanie, cievkovanie.
Celá táto suma však ide na Marka, na lieky preňho. Sú drahé a neraz jedny, ak mu nerobia dobre, nahradia za iné. Ani ich nedoberie, no už nám ich nikto nepreplatí. Ledva zaplatím 140 eur za byt."Život na siedmom poschodí
Rodina navyše býva na siedmom poschodí v bytovke na zvolenskom sídlisku Sekier. „Pravidelne s ním chodíme na kontroly k neurológovi aj chirurgovi. Samozrejme, aj von ho občas musíme vziať. Problém je, že invalidný vozík sa nevmestí do výťahu, pretože okrem vonkajších dverí má aj vnútorné kabínkové dvierka." Eva Olšiaková je útla žena, syna na rukách neunesie. Pomáha jej, kto môže. Priateľ či sused.
„Na rukách ho odnesú do výťahu a zvezú dolu." Starý, už vyše 30-ročný výťah sa však často kazí, neraz ho museli niesť na rukách po schodoch. Sedem poschodí dole aj hore. „Práve pred pár dňami som sa vo výťahu zasekla, znova sa pokazil. Neviem si predstaviť, čo by som robila, keby bol v tom čase vo výťahu Marek. Asi by sme museli počkať, kým výťah neopravia. To však trvá aj niekoľko dní."
Byt sa snažila vymeniť, márne. „Je to síce dvojizbový byt, ale má len 33 metrov štvorcových. Veľa zaň nedostanem. Na doplatky, ktoré za výmenu chceli, som nemala." Ani mesto jej nemá ako pomôcť. „Bola som za primátorom," hovorí nešťastná matka. „Bezbariérové byty, ktoré má mesto vo vlastníctve, finančne neutiahneme, je v nich vysoký nájom," vysvetľuje.
Slzy stále zadržať nedokáže. „Som vyčerpaná," priznáva. „Po roku môže Marek požiadať o invalidný dôchodok. No čo dostane, keď nemá odrobené roky? Možno mu príspevok neuznajú. Chcela by som mu platiť aspoň normálny dôchodok, no nemám z čoho," dodáva zúfalo.
Vyučený autoklampiar odišiel po skončení štúdia do Anglicka. Čo zarobil, to precestoval. Mal pred sebou celý život. Počítal s tým, že si zarobí ďalšie peniaze. Nestihol. Osudný skok do vody mu jeho plány prekazil.
