DETVA. Peter Kuric je spievajúci heligonkár. Rád spomína na svoje detstvo, v ktorom bolo veľa folklóru. „Ujo hrával na harmoniku a pod Poľanou, kde som vyrastal, mala píšťala, fujara, harmonika i heligónka vždy svoje miesto." Na heligónke sa naučil hrať sám. Hranie v skupine si vyskúšal v súbore Podpoľanec.
„Hoci som v ňom účinkoval len rok, nazbieral som tam cenné skúsenosti. V súbore sme boli mladí ľudia, ktorých spájala láska k ľudovému umeniu. Podpoľanie bolo pre nás v tomto smere takmer nevyčerpateľnou studnicou. Pri našich vystúpeniach bol základom tanec a ľudová hudba. Takže s mojou heligónkou som si vždy prišiel na svoje," tvrdí Peter, ktorý žije v detvianskej časti Piešť.
Heligónka je sólový nástroj. Najlepších heligonkárov vraj nájdete na Orave a pod Poľanou. „Stačí sa ísť pozrieť na folklórne slávnosti v Detve či na tradičné stretnutie heligonkárov v Korytárkach. Heligónka v Podpoľaní vždy zažívala rozmach."
Peter Kuric hral aj v Kanade. Foto: Zita Suráková
Ľudový nástroj, na ktorom talentovaný hudobník hrá, má už takmer sto rokov. „Kúpil mi ho otec, keď som mal desať rokov. Ten, na ktorý som hral dovtedy, nebol až taký kvalitný." Dnes má tridsaťpäť rokov a doma sedem hudobných nástrojov.
„Sú medzi nimi harmoniky i heligónky. Laik ťažko rozozná, o ktorý nástroj ide. Heligónky sú v podstate diatonické harmoniky a aj spôsob hry na nich je identický. Rozdiel je len v tom, že na ľavej, čiže basovej strane majú vmontované takzvané heligónové basy. Tie dávajú heligónkam charakteristický hlas. Zvuk heligónových basov je hlbší a výraznejší, čím pripomína zvuk trúbky - heligónky. Práve od nej tieto harmoniky, resp. od podobného charakteru hlasu basov dostali svoj názov."
S javiskom a publikom sa stretol aj pri svojich potulkách po Kanade, kde zaspieval a zahral napríklad aj slovenskému veľvyslancovi. „Hral som tam pre Slovákov, ktorí sa rýchlo naladili na ľudovú nôtu. Boli to srdečné stretnutia. Spoznal som nových kamarátov zo súboru Východná, ktorý založili v Kanade," spomína Peter. Jeho prvé cédečko mu vyšlo pred šiestimi rokmi, druhé uzrie svetlo sveta o mesiac. Na obidva zaradil piesne, aké si kedysi spievali v jeho rodnom kraji.
„Chodil som z domu do domu a zapisoval si také, ktoré si pamätajú už len skôr narodení. Mojou najobľúbenejšou je pieseň Sihote, sihote, zelené sihote, akože mne bude, mne samej sirote. Prirástla mi k srdcu. Možno preto, že už aj moji rodičia odpočívajú na cintoríne."
Spolu s kamarátom, ktorý hrá na ozembuchu, chodia hrávať na svadby, krsty či rôzne oslavy. „Mám rád tieto udalosti. Sú plné hudby, spevu a emócií." Folklór mu prináša radosť do duše. Vyrastal pri ňom a dúfa, že raz bude od narodenia sprevádzať aj jeho deti. Zatiaľ je slobodný, a tak všetok čas a energiu venuje šíreniu ľudovej hudby.
